Reakce na recenzi:

hejkal - @ 28.03.2011

Prvý album Tempest spomínal môj otec často. Už si nepamätám, či mal platňu alebo len nahrávku na kazete, viem však, že som ho v detstve nepočul. Otec mi vždy balamútil hlavu, že lepšieho diela na svete nieto a že úvodná skladba ma taký úžasný nástup, že nič lepšie nikde neexistuje. A preto, keď som začal kupovať cédéčka a otec mal mať narodeniny, som jedného dňa zapadol do obchodu, že chcem Tempest. V ponuke bol debut a tiež obidva albumy na jednom CD (Sequel Records, roky výroby 1990), oboje za rovnakú cenu. Dvojku otec nepoznal, nuž som si vybral ponuku číslo dva a bolo.

Dodnes si pamätám, ako nám aj s barom padli sánky, keď sa z mohutného úvodu vykľula jemná predohra. Jasné, potom nastúpi Gorgon, ale sklamanie dvoch tínedžerov bolo badateľné. Chvíľku mi trvalo, kým som album vzal na milosť, predsa len, furt som čakal, že to bude niečo neopísateľné a pritom to bola normálna hudba.

Ale časom som pochopil, o čo mu išlo. Osem skvelých skladieb prešpikovaných citmi a muzikantským majstrovstvom, to sa málokedy počuje. Hiseman a Clarke sú osoby, ktoré hádam predstavovať netreba. Paul Williams je po Farloweovi ďalším Hisemanovým spevákom, ktorý sa pýši hlbokým hlasom schopným taviť kov a to mám rád. Allan Holdsworth je tu síce ako gitarista ešte pomerne neznámy, nič to však nemení na jeho rýchloprstej bravúrnosti, ktorú neskôr doviedol ad absurdum. A to nehovorím o jeho husľovej exhibícii v Upon tomorrow. Zložitosťou a pestrosťou prezentovaného materiálu je možné Tempest prirovnať ku Colosseu, mám však za to, že hudba je to predsa len kúsok iná, džez z nej vykukuje menej, možno je to absenciou saxofónov.

Ťažko sa vyberá najlepšia skladba, Upon tomorrow? Gorgon? Strangeher? Ľahšie sa vyberá konečný verdikt – absolútne dokonalá nepriamočiara rocková hudba pokojne znesie označenie Tempest.