Reakce na recenzi:

hejkal - @ 14.12.2023

Blue Öyster Cult je originál. Jediný svojho druhu, neopakovaný, neopakovateľný a neopočúvateľný. Tento americký rockový kolos vyžívajúci sa v mystike i sci-fi som spoznal na strednej škole a dodnes sa mi neomrzel. Spojte si to s koncertným neučesaným prejavom a dostanete Extraterrestrial Live, album, ktorý vniesol do začínajúcej ôsmej dekády minulého storočia kusisko parádnej muziky!

Blue Öyster Cult  je zvláštna kapela. Jej albumy ma málokedy nadchli ako celok, ale má neskutočné množstvo geniálnych skladieb, ktoré milujem. Ako nadšenec do rockovej muziky 70. rokov a výrazný skeptik voči produkcii 80. rokov  musím uznať, že ešte aj to „komerčné“ obdobie zvládla so cťou a produkovala skladby, ktoré mali niečo do seba. V rádiách (kde ich samozrejme nehrali) by vôbec nerobili hanbu. Ich potenciál bol štúdiovo často utopený v dobových pazvukoch, ale naživo zneli úžasne. A to až tak, že album Extraterrestrial Live urobil z mnohých z nich kultové klasiky. Aspoň pre mňa.

Trinásť skladieb predstavuje akúsi „bestofku“ orientovanú na druhú polovicu 70. rokov, nechýbajú však ani staré klasiky. Nahrané boli na koncertoch v rokoch 1980 a 1981, ale to vôbec neprekáža.

Ostrý nástup v Dominance And Submisson hneď ukáže, že sa s tým šestica hráčov párať nebude. Typická temná atmosféra vlastná mnohým kompozíciám kapely je prítomná a odozva publika na priamu komunikáciu je úchvatná. Monštruózna pecka Cities On Flame nechá vyniknúť bubeníka, takéto „stoptajmové“ hardrockové perly v ťažkotonážnom rytme milujem. Skôr odľahčená „rokenrolovka“ Dr. Music háji česť albumu Mirrors, klávesové sólo by mi nechýbalo. Na rozdiel od predsedajúcej skladby druhého albumu kapely zvanej The Red And The Black. Besne uháňa a tie gitarové prietrže mračien tromfnú azda iba frenetické spevy. Keby ste si tú skladbu pustili k šoférovaniu, slovenskí policajti by sa Vám poďakovali za štedré odmeny. Nastupuje jedna z najkrajších skladieb na albume, Joan Crawford (neberte do úvahy štúdiovú verziu). Citlivé klavírne intro, jemne clivá nálada celej skladby, počúva sa sama a záverečné nekonečné opakovanie refrénu s nezastaviteľnými gitarovými orgiami by som vydržal počúvať do smrti. Hitovka Burnin’ For You je naživo takisto lepšia ako originál, ale to neznamená, že je to štúdiová pohroma. Naopak, toto je klasická ukážka toho, ako mohlo aj v 80. rokoch niečo znieť sviežo a dobre.

Blue Öyster Cult vedeli zaujímavo prerábať noroticky známe veci, nuž, keď sa k nim ako hosť pritrafil gitarista Robby Krieger z The Doors, nešlo inak a vypálili pekelnú verziu skladby Roadhouse Blues. Michael Moorcock sa predstavil československým čitateľom najmä po revolúcii, kedy mu vyšlo viacero diel vďaka vydavateľstvu Laser. Tento velikán brakovej sci-fi na neštítil ani Blue Öyster Cultu a textovo prispel k tajuplnému vyzneniu hneď niekoľkých skladieb, prvou z tu prítomných je mystická náladovka Black Blade. V tesnom závese uháňa klasická vypaľovačka Hot Rails To Hell, ktorú asi v kresťanskom kostole púšťať nebudú.

Ide sa do finále. Poviem Vám, je hanbou americkej kinematografie, že sa v nej každých pár rokov natočí mizerný remake klasickej japonskej Godzilly a ani raz nie sú producenti schopní zaradiť na soundtrack koncertnú verziu hardrockového uragánu z domácej kuchyne. Reč je o skladbe, ako inak, Godzilla. Je to ťažkotonážna vražda v priamom prenose! Až sa mi veriť nechce, ako hrozne táto vec znie štúdiovo (je to naozaj zverstvo a dôkaz, že 80. roky disponovali neskutočnou schopnosťou zabiť takmer všetko dobré). A potom sa kapela vyberie na pódium a odpáli to bez idiotského zvukového balastu, klasicky, od podlahy a je to extáza v rockovom Edene! Osobne túto verziu radím k základnému štúdiu v obore „rock“ a každý študent by si ju mal povinne vypočuť. Z rovnakého súdka je aj Veteran Of The Psychic Wars. Štúdiovo utrpenie, naživo vražedná „moorcockovina“ s gitarovým sólom prekonávajúcim medzigalaktické vzdialenosti. Kdesi som sa dočítal, že tunajší Dharmov výkon patrí k jeho najlepším vôbec a viete čo? Ani sa nebudem snažiť hádať. Na záver sa patrí pripomenúť azda najúspešnejší album kapely, a síce Agents Of Fortune. Najprv relatívne „obyčajnou“ záležitosťou E.T.I. (Extra Terrestrial Intelligence) a potom svetovým hitom. Áno, reč je o (Don’t Fear) The Reaper, romantickej tragédii, v ktorej sa spieva v dialógu a osamotené gitarové trioly uprostred pesničky hádam aj zľudoveli. Opäť si túto verziu cením viac ako jej jemnejšiu štúdiovú predlohu.

Extraterrestrial Live považujem za najlepší album kapely. Bodka.