Reakce na recenzi:

hejkal - @ 16.10.2022

Šiesty (piaty štúdiový) album americkej hardrockovej veličiny Grand Funk Railroad – E Pluribus Funk (1971) minulý rok oslávil päťdesiatku, tak som mu namiesto blahoželania venoval pár slov.

Posledný album z frenetického obdobia, kedy kapela vydávala dva albumy ročne sa nahrával v septembri 1971 a v novembri už bol na pultoch. Kapela (poťažmo manažér Terry Knight) sa vtedy evidentne s ničím nepárala. Napriek tomu sa v jednej skladbe zaranžoval orchester (Loneliness) a obal bol v tvare veľkej striebornej mince.

Hudba je to typicky „grandfunkovská“. Hrmotiaci priamočiary hard rock, spevné refrény, sem—tam nejaká naliehavá balada a jedna zaujímavá prepracovaná skladba, už spomenutá Loneliness. Veľmi ma pobavilo konštatovanie hudobného kritika Roberta Christgaua, že ide o „normálny kompetentný hlučný rock s obvyklými problémami – melodramatickým spevom a nedostatkom detailov.“ Súhlasím! Akurát ja to vnímam ako samé pozitíva. Inak, všetky skladby zložil gitarista Farner. To je bežný jav v rockových triách, rytmika dopĺňa nápady frontmana. Ten si zahral aj na organe, čo niektorým skladbám dodáva chutnú šťavu (Footstompin’ Music). Musím spomenúť, už do tretice, Loneliness, považujem túto skladbu za jednu z najlepších, akú kedy kapela stvorila. Najmä druhá polovica, kedy opakovane graduje refrén doplnený o Clevelandský orchester a gitarové sólo, nemá chybu.

Moje cédečko obsahuje štvoricu bonusov. Tri skladby sú z koncertu z 27.4.1971 z Daytonu v Ohiu. Štvrtá (Mark Say’s Alright) bola nahraná v Detroite 29.4.1971 a pôvodne mala byť súčasťou albumu Live The 1971 Tour (2002), ale kvôli nedostatku miesta na nosiči bola vynechaná. A tak ju máme aspoň tu. Vo všeobecnosti počúvam jednu z najlepších koncertných kapiel v najlepšom období (a to mala od roka 1969 až do roka 1975) z pódia, čo viac si môžem priať?

Perfektná muzika, robí mi nezmerateľne veľkú radosť. Nikdy sa mi neobje.