Reakce na recenzi:

hejkal - @ 09.02.2024

Molly Hatchet vyzýva šťastenu

Beatin’ The Odds, tretí album južanských klasikov Molly Hatchet, vyšiel v roku 1980 a predstavil svetu nového speváka Jimmyho Farrara.

S Molly Hatchet som sa zrazil niekedy okolo roka 1997, kedy sa k nám na videokazete dostal koncert z Rockpalastu, kde kapela hrala neskutočne a zaujali ma dva songy, a síce Devil’s Canyon a The Journey. Najmä tá druhá ma opantala a s bratom sme si povedali, že album s touto skladbou musíme mať! Návšteva predajne Bonton v Bratislave pod Michalskou bránou núkala akurát album Flirtin’ With Disaster a výberovku Greatest Hits, ktorá obsahovala dve nikde inde nedostupné skladby s vtedy novým gitaristom Ingramom. A hoci som nikde nevidel moje dve favorizované skladby, obe cédečká som si kúpil. Lynyrdov sme už vtedy mali celkom zmáknutých, ale túto pokračovateľku ich odkazu sme chceli mať čo najrýchlejšie dohnanú. V predpotopnom internete sme zistili, že to, po čom túžime, sa nazýva Devil’s Canyon, a tak sme naškrabali všetky úspory a dielo si objednali spolu s novinkou Lynyrd Skynyrd – Twenty. A potom to už išlo nezastaviteľne. Debut, Silent Reign Of Heroes, dokonca som vtedy v Bontone počúval aj Deed Is Gone, cez slúchadlá. V tých časoch to niektoré obchody umožňovali, vypočuť si album pred kúpou. Ale tento album bol pre mňa príliš 80’s. Dnes mám od kapely takmer všetko, s výnimkou posledného menovaného diela a chýba mi aj Lightning Strikes Twice. Veľmi dlho som ho obchádzal, až zmizlo z pultov. Nie, že by som bez neho nevedel žiť, ale ak sa niekedy v mojej blízkosti objaví, určite si doplním zbierku.

Cesta k tomuto dielu mi trvala veľmi dlho. Nepočítam počúvanie z internetu, ale zohnať originálny album sa mi nedarilo. Netvrdím, že som sa nejako veľmi snažil, predsa len ma nemrzí, ak mi hudba z 80. rokov nezíza z poličky. Napokon som zvolil vďačnú cestu k lacnému riešeniu. Prvých päť albumov kapely v jednom papierovom vydaní v rámci série Original Album Classics. Redundancia diel v zbierke ma nemrzí, lebo sa vošli do ceny jedného albumu, no a ani nezaberajú veľa miesta. Čo sa týka obalu, musím sa priznať, že Frank Frazetta je jedným z mojich najobľúbenejších komiksových obálkarov a jeho Conan Dobyvateľ je fakt skvostný.

Tridsaťdva minúť, štyridsaťtri sekúnd, také krátke je trvanie deviatich skladieb na albume. Našťastie, Južania sú spiatočnícki tradiční a trvá im dlho, kým sa prispôsobia nejakým novotám, nuž muzika znie stále prirodzene a „netrendy“. Titulná Beatin’ The Odds je jedným slovom úžasná. Nečudo, že aj po návrate pôvodného speváka ju kapela stále hrala na koncertoch a tento stav pretrval dodnes. V podobnom duchu odsýpa aj Double Talker, až je škoda, že dnes je táto skladba zabudnutá. Veľmi dobre sa počúva aj prívetivá južarina The Rambler. Vlastne to platí pre celý album. Rezko preluduje Sailor, ale na vrchole stojí južanská hymnická vec Dead And Gone, v ktorej počuť nepriznané vokalistky.

Few And Far Between je klasická hatchetovská boogie záležitosť. Nič americkejšie, než Credence Clearwater Revival neexistuje, nuž nečudo, že kapela zvolila svoj jediný cover práve od Fogertyho a spol. Penthause Pauper z Bayou Country nepatrí k slávnym hitom, ale je to zaujímavá skladba. Vždy som rád, keď kapela zvolí niečo netradičné, keď už pristupuje ku coverom. Záver albumu už nikam neodbočí, odslajduje si južanské boogie Get Her Back a všetko uzavrie nasrdená záležitosť Poison Pen.

Jimmy Farrar celý život spieval ako o dušu a srdce mu zlyhalo 29. októbra 2018. Mal šesťdesiat sedem rokov. Lepší odkaz po sebe zanechať nemohol, Beatin’ The Odds je vynikajúca južanská záležitosť a mám ju rád.