Reakce na recenzi:

Mohyla - @ 25.05.2011

Paradoxom tejto antológie je, že najsilnejšie skladby z Barinovej tvorby na hudobnom nosiči vyšli vlastne až po vyše tridsiatich rokoch od ich vzniku, a to vďaka rozhlasovým nahrávkam, ktoré sa dovtedy šírili len po kamarátskych linkách. Sú to skladby nahrané so skupinou The Meditaiting Four (For Meditation).
Album by som rozdelil na dve časti. Do prvej radím piesne so spomínanou skupinou. Sú vlastne z obdobia prechodu bigbítu do rocku, v tomto prípade by som povedal s prvkami progresu. V tom období takto v našich končinách nikto iný netvoril , nehral a nespieval. Barina mal drsný, chrapľavý hlas, jeho hra na gitaru bez brnkátka mala charakteristický, rozpoznateľný zvuk.
Asi najznámejšou skladbou z toho obdobia je Hej pán doktor, poznajú ju i mladí poslucháči. Do meditatívnych skladieb zodpovedajúcich názvu skupiny patria Meditácie – nad vášňou , nad ránom a skladba Hlúposti sveta. V skladbe Šťastie je nádherný kontrast medzi jemnou dvanásťstrunkou a drsným spevom, spolu s peknou melódiou tvorí krásnu pieseň. Najprogresívnejšou je Javisko, v ktorej hrá na flautu Oto Meluzín. Je v nej pekné sólo na gitaru, preložené sketujúcim Barym a flautou.
Osudovou skladbou pre skupinu je Purpurový smútok. Aj keď bola nahraná pred vpádom okupačných vojsk v roku 1968, cenzor si vysvetlil slová:“ chcem byť veselý a nie aby ma ničil smútok purpurový“ ako červený, tým pádom závadný a Barina mal zastavenú činnosť.
Druhá časť:
Neskôr prišlo určité uvoľnenie, ale sporadické nahrávky z ďalšieho obdobia už nedosiahli hudobnú úroveň z počiatočného obdobia, aj keď niektoré texty boli hodne odvážne. Napríklad Na pohrebe lotra, alebo Slušný občan s priemerným platom.
Že je Barina dušou bluesman cítiť z prvých nahrávok Meditaiting Four a k bluesu sa veľkým oblúkom vrátil aj v závere CD od skladby Obyčajné blues.
Moje hodnotenie: prvá časť – skladby 2 až 9 za päť hviezd
druhá časť – skladby 10 až 21 za tri hviezdy, teda priemer štyri.