Reakce na recenzi:

hejkal - @ 29.01.2009

Priznám sa, ťažko by som vedel vybrať, ktorá doska od Roryho je moja najobľúbenejšia. K favoritom určite patria Rory Gallagher, Deuce, Calling card, Photo-finish a Blueprint. A práve o Blueprint som dnes opäť zavadil.

Zmena v zostave priniesla nového bubeníka a klávesáka. Gallagher s klávesmi?

Úvodné vyhratie sa celej skupiny vyvrcholí v klasickej Roryho vyhrávke, na ktorej sa nesie otváracia skladba Walk on the hot coals. Funkcia klávesov (tu klavíra) je pochopená presne, dotvárajú podmaz, nevtieravo vyhrávkujú, kde sa vyhrávky hodia a tak to má byť. Rytmika šľape ako hodinky, bicie sa neobmedzujú na nejaké tupé držanie rytmu, ale správne expandujú do výšky, do šírky a všade tam, kam sa len dá. V závere dynamika klesne a Rory vytiahne jedno zo svojich famóznych sól. Veru, tak sa má začínať správny blues rockový album. Dá sa to vôbec tromfnúť? U Roryho je to bezproblémová úloha. Nasleduje prenádherná krehká Daughter of the everglades. Ride činel zvoní, v refréne nastúpi geniálna vyhrávka klávesov, padám do kolien (teda, keby som nesedel). Táto skladba patrí do Top 3 Gallagherovej produkcie (spolu so Shadow play a Laudromat a Million miles away a ... ups, dáko mi to nesedí, čo už). Akustika a harmonika, to nemôže nič iné ako typická Roryho bluesová vsuvka Banker’s blues. Ten chlap bol génius akustickej gitary a keby rovnako nebol aj géniom elektrickej gitary, tak by som vyhlásil, že ho na elektriku bola škoda. Skladba medzitým dostáva grády za pomoci klavíra, ktorý je vkusný a sedí tam minimálne tak dobre ako slide v gitarovom sóle. Vytlieskavanie načne blues á la Hoochie coochie man, ale podstatne svižnejší. Hands off má chytľavý refrénový popevok a neopakovateľné Roryho sólo, ktoré plynie v neuveriteľnej pohode, aká mi chýba u záplavy tých takzvaných technických gitaristov, ktorý každú notu nahrávajú týždeň, len aby dosiahli akúsi pomyslenú dokonalosť. A tá leží úplne niekde inde, než v hlave. Vykopte Roryho hrob a uvidíte, že namiesto srdca mu v hrudi hrala gitara. Slide gitarka na úvod evokuje ďalší svižný blues, ktorý bude odsýpať. Z Race the breeze dýcha pohoda (mám pocit, že toto slovo v súvislosti s týmto albumom mierne nadužívam, ale je výstižné). Zaujímavý názov The seventh son of the seventh son označuje skladbu, ktorá má priam napínavé intro, činely šumia, zvuky znejú, do toho vpadnú sekané kilá striedané so spevom a už to ide. Roryho rockovejšia poloha sa nezaprie. A ten talent na tvorbu výrazných melodických refrénov by jeden pohľadal. Klavírne sólo zasa dokazuje, že aj album sólového gitaristu znesie pestrosť iných nástrojov, ak sú majstrovsky votkané do pradiva piesní zložených hudobníkom telom a dušou (a nie iba sólistom). V závere dôjde aj na povestný Roryho duet v podobe unisona hlasu a gitary. Tento fór používal rád a mal na to nárok. Je to pecka. Akustická vsuvka Unmilitary two-step sa zaobíde aj bez spevu a už je tu záverečný kúsok If I had a reason. Havajózny motív, jemný melodický spev, nemôžem si pomôcť, táto skladba vo mne evokuje Karibik. Hodiť sa na pláž do piesku, zabudnúť na každodenné strasti občana stredoeurópskeho štátiku a nechať sa ovievať sporo odetými kráskami a... ehm, to som odbočil. Album končí a ja sa zobúdzam zo sna, ktorý nesie meno Blueprint.

Odpoveď na otázku z druhého odseku znie: A prečo nie.

Jeden z najväčších vrcholov v Roryho tvorbe a asi môj najobľúbenejší vôbec.