Reakce na recenzi:

hejkal - @ 30.01.2009

Úspešná zostava po druhé.

Famózna pecka Tattoo’d lady patrí k Roryho bestofovým stáliciam. Má všetko, naliehavú atmosféru, svižnú medzihru, výraznú melódiu a v neposlednom rade výrazné sóla. Drsná Cradle rock ukazuje, že skupina bola vo vzácnej zhode s tým, čo hrala. Takéto skladby, kde je rytmus hraný cez rytmičák a všetky nástroje v podstate sólujú o preteky, také môžem vždy. Blues rock ako remeň. Oddychovka 20:20 Vision je už tradične pesničkársky akustická, ale obsahuje aj rytmiku a klavír. Výborný je (opäť tradične) refrén. Zvláštne „prekotný“ swing They don’t make them like you anymore patrí k vrcholom albumu a svojou energiou by zobudil aj mŕtveho. Podľa mňa sa tu prejavila Roryho poloha z obdobia Taste. Nádherná melodická pasáž rozoznie od podlahy nenápadne gradujúcu Livin’ like a trucker. Normálne sa vidím za volantom kamiónu. Skočná Sleep on a clothes-line je klasická Gallagherovina, povedomá melodická stavba, jednoducho normálna skladba. A zopakujem to, čo som tvrdil už pri Blueprint, Lou Martin neskutočne dobre zvládol rolu klávesáka. Myslím si, že bez neho by bola Roryho hudba síce geniálna, ale táto poloha by svetu rozhodne chýbala. Asi najlepšia Roryho skladba, čo sa slide týka, je Who’s that coming. Už úvodné akustické gitarové intro sa neskutočne dobre počúva a keď sa spustí hutná elektrika, pridáva sa skupina, harmonika, tak sa človek neubráni pohupovaniu hlavou. Gradácia skladby vyplynie tak dajako samozrejme, autor vedel, čo robí. A máme tu moment z najjagavejších. Pomalá A million miles away s gradujúcim záverom patrí do klenotnice svetovej rockovej hudby a podľa mňa je povinnosťou každého si ju vypočuť. I’m a million miles away, spieva Rory, a predsa je so mnou v miestnosti. Však ho počujem. A nastupuje plávajúca basa , pridávajú sa rezané kilá a už je tu tvrdý záver v podobe Admit it.

Tak sa robí doska!

Album, ktorý je takmer bez poškvrny, ale niektoré Roryho diela mám o mikroskopický chĺpok radšej, takže 4,5 zaokrúhlim nadol.