Reakce na recenzi:

hejkal - @ 20.07.2015

Ako človek starne, postupne sa jeho dlhoročné návyky premieňajú na posadnutosť. Preto napríklad fanúšik skupiny Uriah Heep s obsesiou na encyklopedické krátenie voľného času postupne adoruje všetky tie formácie typu Gods, Toe Fat, Weed alebo hoci... (chvíľka napätia) Machine Head.

Pri počúvaní albumu Orgasm (dátum výroby 1969, dátum spotreby 1970) sa človek neubráni myšlienkam na to, ako a prečo sa tieto štúdiové kalkulácie dostávajú na svetlo dňa. Nemyslím teraz to, že jednotlivé skladby majú evokovať rôzne fázy sexuálnej aktivity ľudí, ktorých zatiaľ neznechutili manželské stereotypy. O tom sa dá čo-to prečítať napríklad v booklete CD od Aurory z roku 2013. Skôr mám na mysli také tie špekulácie, čo sa rodia v príbehoch fanúšikov, keď realita neprináša dostatok životopisných faktov.

Napríklad.

Jedného dňa, keď slnko bolo pod mrakom, aby dodalo okamihu na závažnosti, prikvitol do skúšobne kapely The Gods a po vzore sexuálneho devianta sa okamžite odhalil. Reku, vážení, predaje vašej náboženskej muziky stoja za starú belu, kuknite do Ameriky, tam fičí promiskuitný komunitný spôsob života. Musíme ísť s dobou a spoliehať sa na prirodzenú ľudskú prasačinku! Poďme zbúchať album pod dajakým vyfabrikovaným názvom, čo ja viem, Head Machine a dajme mladým to, po čom starí, ak si ešte pamätajú, prahnú. Musí to byť niečo priam rovné extáze. Už viem! Orgasm! A tak bolo (alebo aj nie, všakže).

Gitarový hardrock bol koncom roku 1969 v kurze, nuž aj prvá skladba Climax/You tried to take it all vsadila na overené tvrdé postupy. Rytmika sa nepredvádza, klávesy sú skôr v pozadí (ale nie v zadku), v popredí je naopak príjemná spevová melodická linka. Ken Hensley sa nezaprie, nech už si história uvádza, čo len chce. Čo by to bolo za hardrock bez štipky blues, nečudujte sa preto, že sa v polovici skladby hneď dvakrát zmení nálada, najprv svižne, na záver pomalšie. Make the feeling last má v sebe hojne beatovej sladkosti, našťastie netrvá dlho. You must come with me je najtvrdšia záležitosť albumu. Gitara ostro rifuje, sóluje a zvyšok nástrojov tvrdí muziku, ako sa len dá. Opäť tu máme správne melodický spev. Iste, je to jednoduché tak, že aj istá Mária by mohla začať premýšľať (hm, silné slovo), či nie je až moc komplikovaná. Ale o to to pôsobí údernejšie! The girl who loved, the girl who loved je komótna „sixtýsovina“, vôbec sa zdá, že jemné skladby kapele moc nešli. Poteší aspoň nesmelé gitarové trilkovanie v pozadí. A je to tu! Vyvrcholenie, extáza, Orgasm! Úvodné kvílenie utne chripľavá úsečná gitara, motívy sa postupne nabaľujú, skladba má takmer deväť minút, takže si môže dovoliť ten luxus v posadenom tempe plynúť, akoby „schramstla“ večnosť na raňajky a teraz má celý deň na to, aby vytrávila. Krásne to badať na zrýchľujúcom sa gitarovom onanovaní, okolostojaci muzikanti vzdychajú do mikrofónu, aby bolo jasné, že tu sa nič mravné nekoná! Stopka necháva všetkých vydýchnuť a nastupuje klávesová maškrtka The first time so záverečným bezslovným spevom, aby bolo jasné, že Uriah Heep je na ceste. Ďalšia rockovica s melodickou polevou hodnou kráľovskej torty sa nazýva Scattering seeds a azda nič nepokazím, keď jej priamočiarosť vyzdvihnem čoby klad. Zároveň tvorí bodku za celým predstavením.

Jasné, nie je to žiadna zásadná doska, ktorá by borila zavedené konvencie, určovala smer, tobôž, aby prepisoval dejiny. Ale ako kuriozita, jednorazovka na ceste k budúcim veličinám, je až prekvapivo dobrá. Ba dokonca vynikajúca.