Reakce na recenzi:

hejkal - @ 03.03.2015

Ashbury sa mi dostalo do povedomia potulkami po internete, vtedy jediný album Endless skies z roku 1983 ma odrádzal práve rokom vydania, čo na tom, že ho často ospevovali archeológovia hardrockovej muziky! Album som držal v ruke v nemenovanom bratislavskom obchode a po chvíľke váhania som sa ho definitívne zriekol. Avšak, nikdy nehovor nikdy, učí nás ľudská podstata podkopávajúca akúkoľvek zásadovosť, a tak aj bolo. Po čase sa zrazu na progboarde zjavil profil i recenzia a jej autor, Borek, má na svedomí to, že som sa do obchodu vrátil a dielo zakúpil. Obavy pred prvým počúvaním sa s prvými tónmi dosky okamžite vytratili za niekým iným, takže môžem bez obáv toto dielko po čase pripomenúť.

Gitarový melodický hardrock doplnený relatívne striedmou rytmikou a nie príliš výrazným spevom (hoci k dielu pasuje lepšie ako socha ľubovoľného komunistického pohlavára k jeho rodisku) je hlavnou náplňou deviatich skladieb muzikantskej rockovej svätej trojice (bicie, basa, gitara). Väčšina skladieb sa neponáhľa, ale ani nezaostáva, už úvodná pecka The warning dáva na obdiv živočíšnu radosť z hrania, mierne posmutnená nálada je korunovaná priam "jethrotullovskou" mini-vsuvkou bez rytmiky. Zvuk nahrávky je pomerne vzdušný, uberá to na drsnosti, zato pridáva na akejsi zamatovej atmosfére, ktorá prestupuje celé dielo. Dokonca aj vo chvíľach, kedy tempo naberie na obrátkach a trieli kamsi k svetlým zajtrajškom na včerajších cintorínoch, ako je tomu v prípade skladby Take your love away. Keď je potrebné vytiahnuť dajakú akustickú melancholickú gitarovku, chalani z Ashbury neváhajú ani sekundu a vypustia do éteru skladbu ako Twilight. Tá tvorí akýsi úvod k absolútne nedostihnuteľnej bombe Vengeance. Ide o posadený hard rock, kde gitarové vyhrávky znejú ako niečo, čo snúbi rozum so srdcom a výsledkom nie je rádioaktivitou poznačený mutant, ale synergia umenia a šťastia. Aspoň ja som šťastný ako blcha v kožuchu nedotknutom ochrancami zvierat. A tento stav pretrváva ako v Madmanovi, tak v Hard fight. Sólová gitara v jednom kuse dobiedza s vervou oscarového tragéda farebnej pleti, na rozdiel od neho však dokáže osloviť aj po ďalšom ročníku. Ono celý album znie ako jedna skladba, takže i najkratší príspevok na albume, inštrumentálka No mourning, vsádza na to, že poslucháč sa dokáže utopiť v gitarových cukrových polevách bez obavy z diabetes. Ako sa album blíži ku koncu, nasadzuje do boja melodramatický kúsok Mystery man a najmä titulný song Endless skies. Sprvoti sa tvári ako snová dumka pre gitaru, ale napokon sa cez baladické lkanie dopracuje až k čistej hardrockovej lavíne. Po jej odznení poslucháč nehľadá preživšie obete živlu, naopak, uteká za strácajúcim sa pocitom extázy, ktorý, ako sa píše v Borkovej recenzii, navracia stisnutie tlačidla "repeat".

Priznávam, bál som sa roku vydania, ale vždy existuje výnimka potvrdzujúca pravidlo a Endless skies je výborná hudba, ktorú si vždy rád vypočujem. A viete čo? Nasolím tomu plný počet nič nehovoriacich hviezd, aby bolo jasné, že tento album je jednoducho nádherný. Krehký a nepoddajný zároveň, málokedy sa táto kombinácia nachádza v dokonalejšej harmónii.