hejkal - @ 20.04.2010 | #

Debut Vanilla Fudge si na progboarde zaslúži aspoň pár slov.

Prvýkrát som sa so skupinou stretol prostredníctvom videa, konkrétne klipom k You keep me hanging on a Shotgun. Obe veci ma pozitívne zarazili. Toľká frajerina, akú z klipov vyžarovala rytmika, toľká preháňaná mimika speváka sediaceho za klávesmi, azda iba gitarista bol upozadnený... Následne som si od krstného otca požičal platňu Mystery, ale to ma ako malého fagana absolútne neoslovilo a dodnes som nenabral odvahu dať jej druhú šancu.

Viem, že otec mal tento album v mladosti doma, ale priznám sa, nepamätám si naň, musel oň prísť, kým som bol veľmi malý. Nevadí, ešte, že tu bola možnosť kúpiť CD. O čo na tomto, mnohými považovaného, albume vlastne ide? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o nepôvodnú sadu skladieb. Platí do však iba do okamihu, kým nezaznie prvá nota. Vanilla Fudge dokázala nemožné, spomalila skladby do ťažkotonážnych rytmov, pridala hammondky, hammondky a hammondky, takže je ich viac ako dosť, viachlasé vokály zaobalila od cukrových po kričané, slovom, v roku 1967 ukázala cestu všetkým tým rockerom, ktorí si časom pred titul pripoja slovíčko hard.

Sedem skladieb nemá zmysel rozoberať, to sa musí počuť. Keby som mal vyzdvihnúť jedinú, bola by to hitovka You keep me hanging on, lepšia verzia neexistuje. V Jaslovského knihe o Collegium Musicum je možné sa dočítať, že Varga túto skupinu ťažko neznášal a nepáčilo sa mu, čo so skladbami porobila. Trošku to beriem, album je celkovo strašne pomalý, neskoršie albumy (najmä Near the beginning) sú pre mňa ako poslucháča podstatne zaujímavejšie, ale to neznamená, že by som sa pri tomto diele uspokojujúco neodreagoval.

Klasika, štýlotvorná, dám „iba“ štyri hviezdy, no a čo.

hejkal @ 25.03.2011 09:32:35 | #
Pri chvíľke s týmto albumom som si niečo načmáral do kompu, hoci tu už recenziu mám, asoň vidno, ako môže človek dielo vnímať po čase.

Videoklip k You keep me hanging on ma niekedy v ranej puberte doslova omráčil. Energia prýštiaca z ksichtov a pohybov všetkých protagonistov ma presvedčila o tom, že pravý rocker vyzerá na pódiu práve takto. Nespútaný a prežívajúci každú notu až za hranice obyčajného pátosu. Keď si k tomu doplním frajerinky, čo tam stvára Appice, bolo vymaľované.

Debut Vanilla Fudge si zo spomalených a z gruntu prerobených skladieb iných interpretov vyrobil poznávacie znamenie. Mohutné klávesové spodky navlečené na jednu z najlepších rytmík, aké som kedy v rockovej hudbe počul, do toho viachlasé vokálne melodično, súhlasím, že tu niekde vznikali dejiny hard rockových velikánov. Pravda, kdesi sa tam stráca nejaká gitara, ktorej rola podľa mňa zatiaľ nebola nijako zvlášť podstatná.

Zaujímavé je, že atmosféra skladieb je vybudovaná v pomalších tempách, niekde až ospalých, a predsa je to odväz ako bravova družka. Tiket to ride, People get ready, You keep me hanging on... Čo skladba, to pojem, čo nástroj, to slasť.

Áno! Takto si predstavujem chvíle strávené s hudbou.