Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.06.2015

Mám také spomienkové obdobie a po veľmi dlhej dobe som vytiahol Metallicu, reku, čo mi to po rokoch dá. Nikdy som nebol dajaký vlažný, tobôž zapálený fanúšik metalovej muziky, hoci nikdy nehovor nikdy, predpokladám, že sa to v tomto živote už sotva zmení. Túto, bezpochyby jednu z najznámejších metalových kapiel, som zaregistroval niekedy počiatkom 90. rokov, vďaka „čiernemu albumu“, ktorý dobýjal ako klipové televízne prostredie, tak rádiový éter hneď niekoľkými skladbami. Niekedy v polovici 90. rokov som začal hrať v bratislavských garážach (či už na Ostredkoch alebo pod Prístavným mostom, baštou všetkých nezávislých amatérskych kapiel v Bratislave) a tam sa toto zoskupenie tešilo nesmiernemu záujmu. Nedalo sa inak, bolo potrebné ovládnuť viacero skladieb, ktoré sa „džemovali“ o dušu. Či už šlo o pokusy s dvomi bubeníkmi (For whom the bell tolls), snahu ukázať, kto je aký borec (One) a v neposlednom rade o nachytanie miestnych báb na známe veci (Enter Sandman, Sad but true, The unforgiven, Nothing else matters), snažili sme sa ovládnuť vybrané skladby aspoň tak, ako sme sa snažili (často márne) ovládať vlastné nástroje. To bola zábava! Keby to niekto nahrával (vďaka bohu, že youtube ešte neexistovalo), dnes by to bolo možno považované za číru paródiu a ktovie, možno by to šlo speňažiť... Inými slovami, Lars Ulrich bol v tých časoch širokým konsenzom uznávaný čoby jeden z najlepších bubeníkov sveta a nemyslím si, že by to bolo prehnané.

Samotný album Metallica považujem za kolekciu hitov. Možno je to tým, že som ho mal možnosť intenzívne napočúvať a jeho vnímanie mi skresľovalo aj nadšené hudobné okolie, nuž mi každá skladba príde na um priam spamäti. Čitateľom sa vopred ospravedlňujem za pomerne obsiahly text, ktorý sa bude často odvolávať na bicie.

Už len úvodná temná skladba Enter Sandman s nezabudnuteľným bubeníckym introm, ktorú sprevádzal pekne pochmúrny videoklip (hady, pády z výšky, kamión...) mi v ušiach bude znieť aj potom, čo budú horieť kdesi v krematóriu. Keď si k tomu prirátam skvelý súdobý komiks Sandman od Neila Gaimana, ktorý danú tému rozvíja spôsobom, ktorý poslal väčšinu svetovej literatúry do kúta slepo závidieť, dostávam prekvapivo výbornú hitovku so silným posolstvom. Sranda, že skladba v podstate nepotrebuje žiadnu výraznú melódiu, stačilo, že kapela ubrala na chrčaní a zjednodušila rytmiku a davy šaleli. Dnes, obávam sa, by sa podobná vec sotva zopakovala.

Sad, but true je monument. Jednoduchý (priam bum-čvach) rytmus s prehľadne vytvrdenou gitarovou omáčkou a občasným oneskorením sólo prechodu na rytmičák (o dve doby) sa vynikajúco hrá, tá skladba má v sebe niečo, čo v muzikantovi vyvoláva chuť ceriť zaťaté zuby a mlátiť do toho s vervou Križiaka v Svätej zemi.

Hollier than thou sa vracia do minulosti, kapela sa snaží pripomenúť svoje priamočiare tvrdé počiatky, nečudo, že patrí k najopomínanejším kúskom z albumu, ale to neznamená, že by dajako výrazne nudila. Keby Lars pridal druhý kopák, asi by z toho bola metalová klasika.

Najzaujímavejší klip vyfasovala balada The unforgiven. Starnúci škrabák zavretý kdesi medzi stenami ničoho, ide z toho priam existenciálny strach. A balada je to parádna, má silnú melódiu, spev v podstate kopíruje gitaru, to mám rád. Refrén patrí k Larsovým majstrovským aranžérskym kúskom. Už pred ním cez „bridž“ krásne okašľal zložité prechody a k osminovému kopáku na prvú dobu pridal šestnástinkový úder na „tom“ a celé to štyrikrát zopakoval počas celého taktu. V záverečnej repetícii sa potom veľmi nenápadne drží zdanlivo stabilného úsporného sprievodu, ale vždy doplní nejakú drobnú zmenu, pričom sa takmer zaťato zdrží výraznejších prechodov. A skladbe to neuveriteľne pristane.

Jemne (ale naozaj len kúštik) orientálna melódia Whenever I may roam sa v podstate šinie celou skladbou. Jej zatvrdnutá neúprosnosť korunovaná neochotou vpustiť do éteru čo i náznak dajakej veselosti, pričom iba málokedy nasadí dajaké ostré tempo, z nej svojho času urobila jasného kandidáta na garážové hrávanie. Inak, mal som možnosť počuť aj dajaké demá tohto kúsku bez spevu a mám pocit, že sa mi tá surová prvotná podoba páčila ešte viac.

Don’t tread on me začína takmer fanfárovo, avšak v podstate ide o ďalšiu tvrdšiu skladbu „starých čias“. Jediné, čo ju odlišuje od jej predchodcov, je takmer úplná absencia dvoch kopákov. Myslím, že tento metalový „trademark“ bol úmyselne potláčaný s jasným zámerom osloviť aj iných ako tradičných fanúšikov – hlavometačov. Vyšlo to, nuž to historici sotva spochybnia. Mne sa však zdá, že by v týchto štýlovo čistejších veciach neškodilo pridať. V postate to isté platí o Through the never. Ani jedna z týchto skladieb nepatrí k vrcholom albumu, majú tu však svoje miesto a v podstate mi neprekážajú.

Najnudnejší videoklip má nesmrteľná balada Nothing else matters. To je však jediná výčitka asi najznámejšej skladby kapely. Nezničiteľne jednoduché vybrnkávané intro spozná asi každý, kto žil počiatkom 90. rokov a zaujímal sa o hudbu. Pesnička sa počúva sama a musím pochváliť aj gitarové sólo, na pomery skupiny priam exotické. Skvelo vystavané a veľmi, ale veľmi úsporné. Inak, v tom videoklipe má dosť priestoru bubeník a je to zážitok, sledovať, ako sa vyžíva vo vyplazovaní jazyka.

Of wolf and man je pre mňa najlepšou skladbou z tej „metalovej“ časti dosky. Má v sebe niečo temné, asi ako keď sa v hororovom filme hodinu čaká, kedy ten milý sused konečne strhne masku a pozve nás do svojej pivnice. Kapele evidentne šli medzihry, akoby sa vrátil Enter Sandman.

Aj The God that failed je skvelá posadená záležitosť. Akoby sa v druhej polovici albumu rekapitulovala prvá polovica, nuž tu máme Sad, but true po druhé. Larsov rytmus je osekaný na základné akcentovanie prvej a tretej doby (plus-mínus), ktoré naruší vlastne iba počas vydareného gitarového sóla, kde si spomenie, že má dvojšľapku.

Nasleduje ďalší hit garážových amatérov, My friend of misery. Nepamätám si, či mal aj dajaké komerčné „Pí áR“, ale ide o ďalšiu z rady skladieb s vlastnou tvárou, ktoré človek spozná v záplave iných kúskov. Úžasná je basa, ktorá udáva melódiu a rovnako zaujímavé je aj nebývalo melodické prvé gitarové sólo. O kvíliacom sóle č. 2 to platí tiež.

Na záver prichádza kratšia, ale o to údernejšia skladba The struggle within. Pochodový rytmičák prehlušuje pizúkajúce gitary a napokon sa to zvrhne na pravdepodobne najrýchlešiu thrash metalovú záležitosť albumu. Ako finále to sedí, Metallica ukázala, že zatiaľ nechce zabudnúť ani na svojich verných nasledovateľov.

Lomcuje mnou nostalgia, ale ani muzika to nie je zlá, pokladám ju za najvydarenejšie vybalansovanú zmes metalu a komerčného potenciálu, akú som kedy mal možnosť počuť. A to je umenie. Žiaľ, po tomto albume sa kapela vrhla na stranu druhého menovaného fenoménu a akékoľvek ďalšie pokusy o umelecké falše (S/M) a návraty už vyznievali len a len úbohejšie. Nič to, muzika na albume Metallica má pre mňa čaro prežitého, čo to sme sa spolu natrápili a ťažko sa mi preto zachováva nestranný pohľad. Výborná nostalgická spomienka a „objektívne“ jeden z najlepších metalových albumov určených širokej verejnosti.