Reakce na recenzi:

hejkal - @ 27.03.2013

Wobbler je jedna z tých skupín, ktorá ma v rámci šedivej neoprogovej vlny dokázala osloviť svojou debutovou živosťou a chladivou atmosférou. Po mnohých rokoch sa zjavil aj druhý album. Hudba síce vznikala od roku 1999, ale cédéčka Afterglow sme sa dočkali až v roku 2009. Prečo? Možno preto, že sa kapela netúžila podriaďovať nejakým komerčným sebaklamom, ako na podobnej hudbe zbohatne. Je zaujímavé, že kým napríklad u náboženstiev nemôžem vystáť, keď sa človek pokriví a natrieska do malej škatuli a považuje ju za slobodu, v umení to niekedy nie je na škodu. Iste, vždy tu bude pnutie medzi uznaním kvalít poznaného, stvoreného a túžbe po niečom novom, originálnom, jedinečnom. Kým radikalisti sa oháňajú iba jedným z týchto princípov, realisti vedia, že jedno bez druhého nemá zmysel, páč sa ani nedá definovať (voči čomu je to iné-rovnaké). Novátori často ani nevedia, voči čomu sa ohrdnuto vymedzujú, a preto často nič nové neplodia, len im chýba poznanie poznaného. Naopak, rigidní staromilci ani neotvoria uši, pokiaľ to nie je konformná známosť, s ktorou trávili celý svoj život. Snažím sa nebrániť novote, ale radím sa skôr k staromilcom. Prvému dávam šancu rozumom, druhému prepadlo moje srdce. Čo už. Wobbler je tiež partia staromilcov, načo vymýšľať koleso, keď je tu toľko dôkazov o skvelej art rockovej hudbe zo 70. rokov? A tak maníci hrajú, čo majú radi a netrápia sa nejakou snahou o hľadanie nových ciest na prepchatej autostráde, okolo ktorej sa škľabí pustina komerčného bahna, cez ktoré sa síce dá predrať na iné chodníčky, ale hrozí v nej zapadnutie/utonutie. A nepomôžu z nej žiadni marketingoví a biznisoví guruovia, ktorí tam každého chudáka snažia zadupať navždy (a teda na pár sekúnd, kým sa konzumenti nevrhnú na ďalšie a ďalšie obete). Keby nebolo nadšencov, ktorí nám tvrdohlavo prehrávajú minulé vrcholy (či už je to klasika, moderna, džez, rock...), tak by už nikto netušil, že tu bol Ludwig van Beethoven, Robert Johnson, Benny Goodman, Jimi Hendrix...

Dvorná muzička sa ozve v úvodnom The haywain, akoby sa sem prihnal mocný grif (čítaj Gryphon). Imperial winter white ponúka drsný a temný nástup, nechýba náznak chladu, ktorý ma tak opantal na debute. Jasné, motívy sa striedajú frekvenciou každodenných predpovedí počasia, tu melodráma, tam dumka, inde zasa víchrica, prosto predvídateľný prog. Človek si ani nevšimne, že sa jedna skladba skončí, nasleduje medzihra (Interlude) a druhá dlhá kompozícia In taberna. Mellotronoví nadšenci asi odpadnú od vzrušenia, pretože táto skladba (i celý album) sa ním priam obžrala. Ako sme začali, tak i končíme, rytierske slávnosti s výstižným názvom Armoury sa počúvajú príjemne.

I keď ide o to isté, čo kapela spáchala na debute, už to na mňa nepôsobí až tak silno. Každopádne je to skvelý album hudby, ktorú mám rád.