Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.07.2009

Tak sa predsa len odvážim napísať niečo ku skupine, ktorú nijako zvlášť nemusím. Že mi vadia predovšetkým gitaristi (a nepredovšetkým hra Charlieho Wattsa, ale to je môj problém) a žalostné nevyužitie potenciálu niektorých skladieb (námatkovo Gimme shelter, to je pecka, ale keď ju hrá niekto iný), je jasné. Pokiaľ som už všetkých presvedčil o tom, že som nechutne zaujatý, tak super, pristúpim k predmetu doličnému. Na rade je Beggar’s banquet.

Na úvod tu šamani diabolsky zaklínajú Sympathy for the devil. Má to rytmus, pohodovú atmošku, samohlásku ú ako vokál, to sa jednoducho nedá nazvať inak ako klasika. Až nula protagonistov (slovom nikto) je schopných túto skladbu zahrať ako Stouni, o tom som presvedčený. Pohodová akustická nálada No expectations s kĺzavou gitarou neurazí, navyše, slúži ako predohra k rovnako akustickej Dear doctor. A tá je, už tradične, predohrou k vrcholnému číslu made in akustika, ráznej Parachute woman. Elektrifikácia dorazila na banket v klasickej Stounovke Jigsaw puzzle. Svižná poloha inak vcelku plazivého albumu sa vtelila do Street fighting man. Nič proti, nasledujúca Prodigal son je však, hoci akustická, podstatne presvedčivejšia. Moja jednotka celého albumu. Surová Stray cat blues konečne správne odsýpa, vrátane dynamického pádu uprostred záverečného vyhrávania. Factory girl ozvláštnia husličky a je tu záver, presvedčivá akustická sladina Salt of the Earth s naliehavým vokálnym mnohozvukom. Výborná bodka za celým banketom.

Album pôsobí pokojne a troška nefalšovanej surovosti by mu určite neuškodila. Vo výsledku je to ale veľmi príjemný a dobrý album, rád si ho občas vypočujem. Dám slušné tri hviezdy.