Lubo - @ 05.10.2012 | #

Britské kapely a hudba o generáciách "stratených" detí. Z toho nemôže vyjsť nič zlé, priemerné, ani "iba dobré". Len niečo veľmi špeciálne. Pre mňa je tento album spolu s Fear of a Blank Planet od Porcupine Tree tématickým vrcholom takejto tvorby.
Napriek tomu, že tento album je z rokov 80.-tych (ktoré úprimne z celej duše nemôžem v hudbe ani cítiť), tak MC nemôže dostať nijaký iný prívlastok ako "Masterpiece"! Od začiatku do konca nestráca dynamiku, textovo na 1*, Fishov živelný prejav (oproti Hogarth-ovi).
Veľa ľudí porovnáva Marillion s Fishom a s Hogarthom. Áno, sú to v podstate 2 rozdielne kapely. A áno, s Fishom nahrali vynikajúce albumy. Ale to je všetko.
Mr. H je v Marillion už takmer 4x dlhšie ako tam bol Fish. A budem hovoriť len za seba, ale síce sú Fugazi alebo MC klenotmi, pre mňa sú v ich rebríčku pod Brave, Afraid of Sunlight, This Strange Engine, Anorakhnophobia, Marbles, Happiness is the Road... A vlastne až za všetkým, čo nahrali s Hogarthom. Pretože sa stali emotívnejšou a osobnejšou kapelou, pri ktorej mám pocit, že robia hudbu iba pre mňa. A za to im ďakujem.

mikepis @ 05.10.2012 13:10:30 | #
Hm. Polovica britskych rockovych spevakov by sa mohla ucit od Fisha, ako narabat s vlastnym hlasom ako vyrazovym prostriedkom. Je a ostane neopakovatelny.

Porovnanie s Gabrielom viazne, ten spieva stylom na mile vzdialenym Fishovi. Hadam jediny, kto mi ho stylom a frazovanim spevu trochu pripomina, je Dave Lee Roth.

S jeho odchodom odislo presne 50% osobitosti Marillionu, a to Hogarth nie je zly spevak. Ale skupina zapadla na uroven Asie bez Wettona, Tota a dasich AOR skupin zivoriacich pocas 90-tych rokov a po roku 2000.

Pri vsetkej ucte, 80% tvorby Marillionu od Holidays in Eden (1991) som si pustil len raz a nikdy viac.

Napodiv treba priznat, poslednou platnou to znacne napravili. Je to navrat k ich k starej hudbe.