Reakce na recenzi:

StYkO - @ 01.12.2004

Neal Mors si na seba minulym dvojalbumom Testimony nechtiac uplietol bic - za posledne roky vyprodukoval mnozstvo zaujimavej a podnetnej muzicky (Transatlantic - oba albumy, Snow este so Spock`s Beard, a nakoniec vynikajuce Testimony), a hlavne posledne spominanym albumom nastavil latku velmi vysoko. Logicky preto boli ocakavania od noveho dielka One velke. Podarilo sa ich Nealovi a jeho veselej druzine naplnit?
Album zacina pompeznou skladbou The Creation, ktora nenecha v klude ziadneho fanusika spominanych Transatlantic. Vsetko slape ako ma, na ploche viac ako 18 minut sa striedaju tempa a nalady, dominuju dobre vokaly a skvele gitarove solo a vsetko sa odohrava v ramci osvedcenych postupov.
Dvojku The Man`s Gone ani nepovazujem za skladbu, na ploche dvoch minut ide skor o komorne doplnenie koncepcnosti celeho diela, ktore je opat religiozne zalozene.
S trojkou Author Of Confusion prichadza prve prekvapenie - skladba, ktora sa svojim vyrazom a hlavne vokalnymi castami vracia v case kamsi spat do dob, ked sa Mr. Morse citil v Spock`s Beard ako vo svojej kapele - ak si spominate na skladby ako Thoughts, alebo Giberrish - je to presne o tom, akurat ze v sucasnom zvuku, a hlavne s ohromnym rockovym nabojom - tato skladb apatri k tomu najdynamickejsiemu a najrockovejsiemu, co Morse nahral.
Nasledujuca opat skoro 18 minutova The Separated Man neprekvapi nicim, pocuva sa to prijemne, opat prekvita zmenamy rytmu a nalad, striedaju sa velke melodicke plochy s pomalsimi, trochu si akustickymi vyhravkami zaspominame na minulost - a celkovo mam pri tejto skladbe pocit, ze som to uz niekde pocul.
Cradle To The Grave reprezentuje pomalsiu tvar albumu - Morse vedel vzdy pisat pomale skladby, tato je tvorena duetom s Philom Keaggym - pekne, hosi, pekne :) Druhou pomalou vecou je sedmicka Father of Forgiveness, ktora je dynamickejsia a orchestralnejsia.
Zostavaju dve skaldby - Help me/The spirit and the flash nic nepokazi, ale ani nedviha hodnotu albumu do vysin, a osmicka eunion, ktoru pokladam za vrchol albumu - opat nastavaju reminiscencie na tvorbu jednej transatlantickej skupiny, a je to reminiscencia velmi, velmi prijemna.

Davam albumu styri hviezdicky - za toto hodnotenie hovori aj vynikajuce bonusove CD, kde Neal pridava dalsie 3 originalne skladby, jednu prespievanu z prveho CD a par viac ci menej vydarenych coververzii - dohromady 40 minut muziky - takto ma vyzerat bonusove CD!

Celkovo nie je pre mna One sklamanim, Mike POrtnoy odvadza svoj standard a albumu skor prospieva, tak isto zapojenie basgitaristu (mimo ine aj do tvorcieho procesu) podla mna prospelo. Osobne som cakal, ze sa tvorba Neala Morsa posunie zas nekam dalej (hlavne v suvislosti s Testimony), ale vo viacerych pripadoch na tomto albume vidno, ze momentalne cerpa inspiraciu aj z obdobia Spock`s Berd - co ale na skodu nie je. Ale pat hviezdiciek (ako Testimony) dat nemozem - prekona Mr. Morse niekedy vrcholy svojej tvorby, prezentovane prave albumami Snow a Testimony?
Uvidime, tentokrat tomu este neico chyba. Snat nabuduce. V kazdom pripade ide o vysoky nadstandard vo sfere progresivneho rocku.