Reakce na recenzi:

hejkal - @ 06.03.2013

A je to tu. Opäť ignorujem svoj pud sebazáchovy a píšem čosi o našej (teda ČSSR) scéne.

Blue Effect, Radim Hladík, kto by nepoznal, nezačul zvesti, netušil, o čo kráča, ten by mal rýchlo doplniť vedomosti, nech ho neukameňuje zástup (rednúci, čas nezastavíš) rockových pamätníkov, ktorí sa vďaka budovaniu socializmu tešili naozaj z čohokoľvek (bacha, v prípade tejto skupiny to nie je pejoratívne). Že práve „Modrý Efekt“ ovplyvnil životy bežného Čechoslováka s úchylkou k poriadnej rockovej hudbe, dokazuje aj príbeh jedného nášho rodinného priateľa (otcovho rovesníka), ktorý na koncerte vo Véčku v Bratislave (aspoň myslím, dúfam, že to nebolo niekde inde) niekedy počiatkom 70. rokov pokrikoval na Radima, že Fénix, Fénix (mal tú skladbu rád) a ten mu oznámil: „Ty si Fénix.“ A odvtedy ho všetci volajú Fénix. Priznávam sa bez mučenia, našu scénu som obchádzal roky-rokúce, i keď som z nej čo-to vypočul vždy, keď sa naskytla príležitosť. Až minulý rok som sa rozhodol, že si doplním zbierku o nejaké tie kúsky a jednou z akvizícií bola aj doska Meditace z nadupaného roku 1970. Je to vydanie z box setu, ktorý však nevlastním, opatrnosti nikdy nie je dosť (navyše, vyrovnanou tvorbou, ktorá by ma brala ako celok, sa v našich končinách nemôže pochváliť nikto, na to som „doplatil“ pri Mišíkovi a ETC alebo pri Prokopovi a Framus 5). Preto som vďačne zašiel k Hummelovi, kde za zostatkovú cenu vo výpredaji ponúkali niektoré albumy z rozobratého boxu.

Psychedelicky sa rozozvučia nástroje, dominuje flauta, začiatok albumu nesie meno Paměť lásky a namiesto spevu sa recituje. Chrámový zbor si hrdinsky „zaóka“, ale inak je to skladba, ktorá mi evokuje nejaký sountrack k fantasy filmu. Aby sa chytili aj tí, čo si myslia, že ak zaznejú sláky, je to veľké hudobné umenie, nechýba orchestrálna vsuvka, pre rockerov zasa občas niečo mocne zanôti Mišík a je to. Gýčove? Možno, ale celkom sa mi to páči. To bluesrocková záležitosť Blue Effect Street je takmer skvelá, človek si zvykne aj na indické slohy a viac ako ľúbivý refrén. Už spomínaná skladba Fénix má v tichých pasážach blízko k niektorým náladovkám od Fleetwood Mac, ale inak je to vcelku zaliečavá skladba plná orchestrálnej vaty a vypnutých refrénov. Svižný bluesovo ladený kúsok Stroj na nic je dokonca vtipný. Pelíšková generácia sa určite poteší náladovej uspávanke Sluneční hrob (Sunny grave), pri ktorej by medvede chrneli zimným spánkom takpovediac celoročne. A máme tu swingujúcu bluesovku Little girl (Děvčátko), ktorá pripomenie rané počiny Jethro Tull, flauta to má, hold, vyárendované už navždy. Gitarové sólo pekne dumká a neváha ukázať rýchle prsty, ktoré sa inak vyskytujú len u falošných hráčov pokru. Ďalšie meditačné blues, Deserted Alley (Osamělá ulice), núka českú angličtinu (čo nie je negatívum) a hlavne pohodu, ktorá možno nesedí k strápeným plantážnikom, ale k nestrápeným stredoeurópskym robotníkom sa hodí viac ako smetiarske auto k výkonnému manažmentu OLO (Odvoz a likvidácia odpoadu). Slimačie preteky ochrnutých nosičov ulít sa pretavili do blues s názvom Blues about stone (Kamenné blues), na tom sa nedá nič pokaziť, ak, pravda, nie ste Satriani. Pre mňa je to vrchol albumu, špička ľadovca, strecha sveta i Nebesá tohto diela. Tradičné anglické blues stálo vzorom pri skladbe Rainy day (Deštivý den), ktorá je o niečo rýchlejšia ako týždeň pred výplatou, ale menej, než leňochod na LSD. A tie sóla! Majú šťavu ako šunka z hypermarketu, ale chutia presne opačne. Nadupaná bluesrockovka Where is my star (Kde je má hvězda) kváka s vervou stredne veľkého močiara, prvý raz mám dojem, že výraznejšie do deja vstupujú klávesy, emócie okato pretekajú spoza viečok protagonistov, čo viac si na záver želať.

Jedno je isté, Blue Effect bola skupina, ktorá prešla obrovským vývojom a i keď debut nepatrí k tomu naj, čo po umeleckej stránke ponúkla, rozhodne je mi blízky, bližší ako niektoré iné počiny. Možno je to kvôli tomu starému dobrému blues.