Reakce na recenzi:

hejkal - @ 20.02.2013

Museo Rosenbach som túžil vlastniť od momentu, kedy som zistil (vďaka progarchives), že existuje aj nejaká košatá talianska progresívna scéna. Avšak pojmy vedieť a zohnať sa nie vždy stretnú. V Roxy mi s úsmevom oznámili, že kedysi dávno sa tam váľalo cédéčiek a cédéčiek a nikto to nechcel kúpiť. Navzdory tomu už album nebol a šmitec. Po potulkách Talianskom som síce v Ríme našiel niekoľko platní, ale platne mi neboli nič platné, nuž som ich tam nechal. Pri opätovnom návrate do Ríma som sa rozhodol, že kúpim aj LP, však to dajako zúžitkujem. Lenže po albume Zarathustra neostala ani pamiatka, a tak som sa pomaly zmieroval s faktom, že sa k tomuto dielku asi tak skoro nedostanem. Našťastie existuje niečo ako podnikateľská túžba po vyžmýkaní zberateľov a v roku 2010 sa zjavilo CD od Flawed Gems, ktoré som si v pohodičke zakúpil a vrhol sa na počúvanie.

Album, ktorý sa už akosi tradične skladá z jednej veľkej „áčkovej“ kompozície a troch „béčkových“ skladieb, ponúka všetko to, čo art rockové ambície prvej polovice 70. rokov ponúkať zvykli. Titulný maratón Zarathustra sa v abecede dostal až po E, a teda má päť častí, ktorým nestriedmo dominujú klávesové symfonické plochy a kto rozumie špagetovej reči, ten si určite vychutná aj texty, o ktorých nepochybujem, že sa predbiehajú v zabiehaní v krku vďaka krkolomným filozofickým blábolom. Kým sa dostaví nejaká tá vytvrdená oceľ, preteká úvodom niekoľko minút hliníkovej hmoty. Nebojte sa, napokon hráči schmatnú spájkovačku a pekne to rozžeravia. Tieto kontrasty, úhyby, spomaľovačky i prehánky sa vcelku pravidelne opakujú celých dvadsať a pol minúty, takže priaznivci dlhočizných songov sa pravdepodobne esteticky odbavia. Druhú stranu otvára krátky a silno búrlivý classical rock Degli uomini a podobne orientovaný dlhší kúsok Della natura, ktorý sa brýzga v bahne dlhých inštrumentálnych pasáží a v spevne sladkobôľnych vínnych spevoch. Záver patrí kúsku Dell’eterno ritorno, temnota raší ako turbany v Európe, čím sa znepokojivé finále prehupne do vskutku rockového stretu ideí, svetonázorov, a pod. Paráda.

Na to, že je to jeden z najuznávanejších talianskych albumov, mi na ňom chýba kúštik padania na zadok s otvorenou hubou, ale je to fasa art rock, to zasa áno. Muzikanti čižmového fetišu to vtedy vedeli na výbornú.