Reakce na recenzi:

Mayak - @ 14.04.2013

Transatlantic flies again!

Asi mi nikto nebude protirečiť vo fakte, že Transatlantic je personálne jednoznačne najvýznamnešia art/prog rocková "supergroup" v novom tísícročí, teda v jeho prvej dekáde a to už iste nikto nezmení. Po období sedemročnej hibernácie (alebo skôr samorozpustení sa z titulu osobných religióznych dôvodov, ktoré v minulosti uviedol Neal Morse) kapela zložená zo štyroch silných individualít vo svojich materských (rovnako významných) skupinách práve púšťa na trh svoj tretí regulérny štúdiový počin Whirlwind.

A práve teraz sa začínajú siahodlhé polemiky o tom, čo novinka vlastne prináša...

Kôli komerčnému aspektu Whirlwind vychádza v troch verziách: ako regulérna jednoalbová verzia, ako špeciálna edícia s bonusovým diskom, obsahujúcim dodatkový materiál a najmä cover verzie skladieb iných autorov (Genesis, Beatles, Procol Harum, Santana) a ako luxusná verzia s dvoma CD a dvoma DVD nosičmi. Isteže nás najviac interesuje základná verzia, ktorej obsahom je jediná, ale zato takmer 78 - minútová kompozícia, skladajúca sa z dvanástich parciálnych, ale čiastočne sa prelínajúcich častí. Možno je to náhoda (možno nie), že v takmer rovnakom období sa na verejnosť dostala vlastne identicky hudobne aj obchodne riešená verzia tematického albumu Porcupine Tree - Incident...

Už po prvých posluchoch megakompozície Whirlwind je evidentné, že Neal Morse, napriek tomu, že je iba jednou štvrtinou superbandu Transatlantic, sa podieľa na zhruba troch štvrtinách tohto albumu kompozične, aranžérsky aj pozíciou hlavného speváka. Je to asi logické - nemá povinnosti v materskej kapele (koncertné, organizačné, alebo s promotion) a aj v minulosti (v Transatlantic aj v Spock's Beard) bol vlastne v týchto činnostiach jasne dominantný. A skladateľský potenciál v sebe stále nepochybne sám ešte cíti. Ako tak mu ešte sekunduje - kompozične aj sólovým spevom Roine Stolt, ale aj ten s o niečo menšou mierou, ako na predošlých dvoch albumoch (iste to nie je jednoduché - The Flower Kings, minulosť v Kaipa i Tangent a nový projekt Agents Of Mercy zaberajú hodne času a invencie...). Pete Trewavas a Mike Portnoy boli napriek hráčskej fenomenalite na svoje nástroje vždy len spoluaranžéri a doprovodný vokalisti v tomto kvartete (je paradoxom, že existencia Transatlantic bola vlastne prvotnou ideou i snom Portnoya).

A tak pre tých, čo poznajú dobre tvorbu domovských kapiel týchto štyroch hudobníkov a hlavne sólové projekty Neala Morsea musia cítiť až príliž veľa paralel a asociácii na albumy Spock's Beard V, Snow, Testimony, One a ?. Ten rukopis je charakteristický, neprehliadnuteľný a neprepočuteľný. Navyše pátos a pompéznosť úvodu albumu (Overture - Whirlwind), no najmä jeho epilóg (Dancing with Eternal Glory - Whirlwind) sú typické pre hudobnú architektúru takmer všetkého, čo Neal vyprodukoval za posledných 15 rokov. Je to skutočne veľmi efektné, muzikálne, má to dynamiku a spád, ale je to celkom zreteľne čitateľné. Takže nakoniec aj keď podobne čitateľný (v kontexte tvorby The Flower Kings) je aj rukopis Roine Stolta, osobne som nesmierne vďačný, že subkompozície A Man Can Feel, Evermore, inštrumentálna medzihra Pieces of Heaven, ale aj aranžérske pasáže v Out of the Night a On the Prowl sú evidentne z jeho pera. Pri pozornom počúvaní je možné zachytiť použitie fragmentov "ruchových stôp" z legendárneho albumu The Dark Side Of the Moon (na začiatku albumu a pred subskladbou Is it Really Happening).

Finálny výsledok novinky bohatierov z Transatlantic je profesionálne takmer dokonalý, ambiciózny a pôsobivý progresívne rockový album, ktorý však - a to sa dalo očakávať - neprináša nič prevratné a ničím nevybočuje z teritórií bežného progrockového subžánru. "Konzervatívni progrockeri", odchovaní na eposoch, ako sú Thick as a Brick, Tarkus, Supper's Ready, či Close To the Edge budú mať z tejto placky celkom nepochybne radosť a dobrý pocit, hľadači a fanúškovia aspoň niečoho nového zostanú podstatne chladnejší a oceniť môžu tak akurát to, že laťku nasadenú prvými dvoma štúdiovkami Transatlantic celko určite nepodliezli...


3. 10. 2009