Reakce na recenzi:

Egon Dust - @ 23.05.2018

Vážim si tých recenzí na album Loaded, ktoré sú tu uvedené. A to už len z jedného silného a pritom prostého dôvodu. Podporili kapelu a umelca, ktorý zmenil tvár rock n rollu tak zásadne, že možno ešte 2 desaťročia budú z neho noví umelci po celom svete čerpať. Lou Reed bol výnimočný textár, skladateľ, v mnohom aj interpret. Menej je občas viac, Robert Plant bol Boh v Zeppeline, bez Zeppelinu už tak zaujímavý minimalne pre mňa nebol.

Album Loaded je mojim najpríjemnejšie sa počúvajúcim album od VU s absolútne krásne odcípajúcimi piesňami. Chápem zarytých fans VU, že tento album je na hony vzdialený od noise-rocku z prvých dvoch albumov, rovnako vzdialený aj statickejšie znejúcim baladkám z tretieho albumu. Všetky 4 albumy sú a vždy budú pre nás, ktorí hľadáme v rock n rolle viac než len vrešťavé energické songy, sóla a inú exhibíciu. Milujem hard rock, bol to pre mňa ten z najdôležitejších rockových smerov, milujem Beatles a Stones navždy budú neprekonateľní. Samozrejme s tým nemôžeme technický zle spievajúceho Reeda a ani Waitsa či Dylana zrovnávať.

Tento album je zaujímavý v mnohých podobách. Lou Reed tu vysypal neskutočné paľby. Skladby, ktoré do jeho smrti tvorili jeho repertoár. Menovite "Sweet Jane" , ktorú coverovali od metalistov cez folkerov až po krčmových rockerov takmer všetci. Sweet Jane je bez hanby pieseň zaoberajúca sa prostitúciou, čož u Reeda bol v roku 1970 max. štandard. Ešte väčším hitom s nadupanou energiou je "Rock n Roll". V ňom krásne Lou vylíčil ako mu obrátil rock n roll život o 360°C. Asi ako aj nám, čo sa tu virtuálne stretávame :)

Toľko k hitoviciam, ktoré do roku 1970 VU žiaľ nemali. Mali neskutočné veci, ale nie HIT! John Cale bol druhý zásadný člen VU. Bez pochýb jeho odchod bol obrovským útlmom a stratou najmä originality. Tá už po zvukovej stránke na Loaded nie je, čo mne vadí absolutne minimálne. Doug Yule dostal priestor už na treťom album naprieklad v nádhernej baladickej klasike "Candy says" o transexuálovi/ke Candy Darling. Na tomto albume akoby dostal 450V AC a totálne ožil. Hneď v úvodnej "Who loves the Sun" sa rozbehol a dostal trochu beatlesu do V-Undergoundu. Neskutočná podoba s Mc Cartneym ak vo farbe hlasu, tak vo frázovanie. Vzor sa hneď rozpozná. Tak u Mr.Reeda sa o vokáloch a speve moc nenaučil. Neva. Reed je o hudbe a textoch. Spev necháme naprieklad Tomovi Jonesovi.

Doug sa ukázal v plnej paráde aj v balade "New Age", kde opäť mccartneyovsky spieva niečo o nejakej tučnej blond herečke, o rozvode a o stratenej láske. Končí to hľadaním nových horizontov. Vynikajúca vec. Akoby ju zabudli Beatles hodiť niekde do Revolveru či na White album. Medzi hyper energické vypalováky radím najviac "Cool it down" a "Head held high", tu už aj Lou sa snažil nezaostávať za s driveom spievajúcimi rockermi, tak si riadne zavrčal najmä v Head Held High. Vyšlo to náramne dobre. Niečo také mi určite u Velvetu chýbalo, predsa, toto je ten true rock n roll. Trochu humorne a ultra-happy mi znie "Lonesome Cowboy Bill" či to už je vedomá, alebo podvedomá odpoveď na vtedy vzniknutý kinohit "Midnite cowboy" s otcom Angeliny Jolie. Je tu skladba, ktorá žiaľ mi vždy vypadne, lebo ju schová toľko fakt silných vecí a to je "Trian round the Bend". Mrzí ma to, nemusí to byť slabá vec, len mi vždy vypadne jej melódia.

Melodickosť, snivosť a estetickú nádheru má v sebe ""I found the reason". Jej duch sa mi nesie už v štýl 70tých naprieklad ako T-Rex "Ballroom of Mars", či nejaká Donovanová lebo Bowieho baladka. Aj John Lennon mal podobné veci. Nádherne zaranžované vokály sa Dougovi s Louom podarili spraviť. Záver "Oh! Sweet nuthin" je akoby sestrou "I found the reason". Mierne pripomína "Hey Jude", čo asi nikto znalý neprehliadol. Mne "Oh! sweet nuthin" znie menej opočúvane, menej otravne ako dokonalá Hey Jude.

Menej je viac! Na tejto LP to platí na maximum. Menej hluku prvých albumov, menej šialených inštrumentálnych kómatov, priamočiare úderné bicie, čím veľmi chválim ako Maureen Tucker, tak opäť Douga Yula, ktorý ich donahrával, keď Maureen bola tehotná. V autobiografických knihách o Lou Reedovi sa píše, že Lou bol z toho síce komerčne a určite aj skladateľský vynikajúceho albumu nešťastný a už v dobe jeho vydania, respektive v dobe keď prišli na pulty obchodov prvé kúsky LP Loaded definitívne opustil vtedy už silne rezonujúcu legendu Velvet Underground. O Dougovi Yulovi sa vyjadroval ako o egocentrickom potkanovi, ktorému dal priestor a on na jeho chrbte šplhal do výšin rock n rollového Olympu. Našťastie narazil pri albume "Squeeze" , ktorý som nikdy nepočul, a myslím, že vonkoncom nikoho nezaujíma, lebo už tam neni nikto, kto mal niečo z pôvodných VU spoločné. Vydavateľstvo chválilo prínos Douga Yula na tejto hodnotenej LP, ale čo sa stane, keď malá rybka zacíti lesk popularity? dostane ešte väčšiu chuť brázdiť oceánom.

Tento album je pre mňa kvalitná rozlučka ešte s relatívne pôvodným Velvetom. Lou bol istým spôsobom rovnako ako David Bowie, Iggy Pop, či Bryan Ferry vizionár. Vedel, že v najlepšom treba skončiť a začať "new age". Milujem Reedovú sólo tvorbu a hodnotím tento album ako dokonalý rock n rollový album absolutne rovnocenné dielo s naprieklad Sticky fingers, s Aladin Sane od Bowieho, s Cooperovkami, a podobne. Nemám záujem sa stotožniť s tým, že tento album bol úpadok VU a čímkoľvek podobným...