hejkal - @ 06.01.2010 | #

Začnem trošku zo širšia. Keď skupina dospeje do bodu, kedy hrozí stagnácia, respektíve rozpad, má na výber buď obmeniť zloženie, rozpadnúť sa alebo vytrvať. Ťažko povedať, čo je horšie. Predovšetkým, keď do toho vstupuje vydavateľ, ktorý trvá na dodržaní zmlúv. Ak odchádza zakladajúci člen, po ktorom je skupina pomenovaná, nazdávam sa, že by to mala zabaliť a minimálne zmeniť názov. Albumy, ktoré nahrá celé osadenstvo proti svojej vôli, obvykle nebývajú veľmi podarené. Ak existuje báza nahrávok, ktoré sú k dispozícii z minulosti, nie je „odveci“ spraviť best of a pichnúť ich tam ako lákadlo. Ak ich je dosť, môžu byť vydávané aj za samostatný album. Priznám sa, celkom nerozumiem prípadu s názvom Remains to be heard. Tam nastal prípad, že k takýmto veciam nahralo časť členov s kopou hráčov, ktorí boli po ruke, niekoľko skladieb, aby zapatlali druhú stanu platne. Hm. Ale po poriadku.

Klopkanie na úvod trvá pridlho, našťastie to napokon prestane baviť basáka a spustí sprievodnú linku, čo vytrhne z letargie aj zvyšok osadenstva a spustia trhanú bluesovú vec Invitation to a lady. Je viac ako výborná a potvrdzje, že stará dobrá Retaliation bola výnimočná skupina. A tento pocit ešte zosilnie pri hromovládnej Blood on your wheels, čo je skladba inšpirovaná haváriou lietadla z roku 1967, ktoré sa snažilo pristáť na letisku v Manchesteri a zahynulo pri tom 72 ľudí. Už kvôli tejto skladbe možno ďakovať vydavateľovi, že trval na vydaní albumu prakticky neexistujúcej skupiny. Upokojenie v podobe skladby Downhearted má až očistný účinok, obzvlášť príjemné sú sprievodné hammondky. Akustická gitara a spev kombinovaný s pískaním vo Whistlin’ blues celkom fungujú, takže nie je problém vychutnať si aj Keep your hands out, poslednú šuplíkovú skladbu skupiny.

Zvyšok albumu nie je zlý, ale je o niečom inom. Trúbky, perkusie, evidentná snaha nahrať niečo narýchlo a neprehliadnuteľný fakt, že Dunbar už nie je člen, to všetko sa podpísalo na tom, že výsledné „sejšny“ sú výrazne nesúrodé. Annette Bronx má celkom dobrý hlas, čo vynikne hlavne v skladbe Sleepy town sister a akustický blues Bloody souvenir z celej tej plejády vecí vyniká. Krehký začiatok skladby Toga s husľami a Annettiným hmkaním nemá chybu, ale nakoniec to trvá pridlho a záver albumu je tak mierne psychicky roztrasený.

Celkovo hodnotím ako dobrý počin, ako kompilácia nevydaných skladieb a okamžitá znáška nápadov bez skupinového tmelu je to viac ako podarené.

hejkal @ 08.01.2010 15:07:50 | #
To by si sa divil, koľko improvizácií vlastne ani improvizáciami nie je. Ostatne, tento názor o nacvičených improvizáciách zdieľa aj Jack Bruce (nie, že by tušil, čo si o tom myslím). Je to bežná prax, netvrdím tým, že nacvičia komplet každé sólo do poslednej noty, skôr to, že zisťujú, kde si dať znamenia, aké, prípadne vystriehnu štýl sólovania (to je často lepšie vodítko, než znamenia, neveril by si, ako schématicky hrá väčšina hráčov "to svoje", aj keď improvizuje). Bez toho je to deväť z desiatich prípadov trápenie.

Vo fusion a tých experimentálnych akože džezoch verím tomu, že sa zídu hudobníci, povedia si, že skúsia zaexperimentovať a fičia do sfér mimo pochop bežného konzumenta, ešte bežnejšieho rockera a občas mám pocit, že ani oni nevnímajú, čo robia. Ničmenej, aj tí najexperimentálnejší típci často vyrážajú na turné až potom, čo svoje improvizovanie naskúšajú.

Koncertné ad hoc džemy mám absolvované v hojnej miere, funguje to na opilejších poslucháčov, ale málokedy je z toho naozaj výnimočný zážitok. Vrcholom mojej skúsenosti bolo hranie v nemenovanom podniku, kde hrali tri skupiny, ale iba jeden bubeník, takže kým sa ostatní striedali a oddychovali, ja som presedel celú noc za súpravou a ku koncu som do toho už len rúbal, nejaké finesy ruky nezvládali. Pripomínam, že s dvomi skupinami som nikdy neskúšal, takže som si schuti zadžemoval, vytiahli nejaký song, ktorý som buď poznal z počutia alebo vôbec, v lepšom príápade mi oznámili, že je tam niekde zrýchlenie alebo niečo iné a "jelo sa". Navzdory nadšenému publiku sa nie všetko vydarilo.

Keď už sa tu rozkecávam o chlebíčku, tak si neodpustím ešte jednu skúsenosť so skupinou, ktorej som krátko vypomáhal. Tí mali tonu skladieb všeho druhu, mal som s nimi jednu skúšku. Dali mi zoznam skladieb, ukázali mi tri typy zakončenia a prebehli sme časť listu štýlom - úvod, záver (prípadne nejaký stop, či zmena), zapísal som si to do zoznamu (príklad: Hoochie coochie man - koniec typ 3) a poďho na koncert. Je to výborná škola odhadu, čo sa bude diať...

Ale k veci.

Zdrojom informácií je booklet. Keď som to prvý raz počul, hovorím si, prvé tri dosky dobré, štvrtá nie zlá, ale trošku jej niečo chýba. Začítam sa do bookletu a bác ho. Realita čierna na nejakom farebnom podklade. Odvtedy mám "jasno".