Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.12.2009

Na úvod musím podotknúť, že tento album je dôkazom uletenosti. Graham Bond sa rozhodol (čiže mu definitívne hrablo), že natočí niečo ako okultistickú seansu. V štúdiu načarbal na podlahu pentagram a nútil hudobníkov, aby v ňom stáli v závislosti od znamenia, v ktorom sa narodili. Kto nechcel, dostal neokultistickú odpoveď: „Ja platím, takže budeš stáť, kde ti poviem.“ Samozrejmosťou bol provizórny oltár so sviečkami a tak ďalej.

Čo z toho mohlo vypadnúť?

Na dychoch postavený rock s množstvom viacvrstevných vokálov (spevácka sekcia zložená z dvoch mužských a dvoch ženských hlasov). Mágia sa v podaní Bondovej mysle evidentne zhmotňovala ako psychedelický repetitívny recitál podporený mierne halúzkovitou hudobnou vsuvkou. Občas v tom počuť džez, takže aj keď sa Bond zadúšal, že mu ide o západné mýty, černošské kúzlo v hudbe potlačiť nedokázal.

Medzi nami, mne je celá táto významová zložka vcelku ľahostajná, ide mi o zážitky z hudby a tie sú tu rozhodne zastúpené mohutne. Keď mám na tento album náladu, tak ho beriem bez výnimky, aj s tým meditatívnym zariekaním. To má hlavný part v úvodnej celostranovej (v počítaní podľa platňového kalendára) Meditation.

Najlepšou skladbou je pre mňa ťažkotonážny blues Return of Arthur. Tesne za ním sa umiestnil temný a tvrďácky opus The magician. Pokojnejší blues The judgement má tú vlastnosť, že je na albume správne zaradený. Pôsobí ako relaxačná vsuvka v celom tom ťažení. Vôbec je druhá strana platne venovaná blues, melodicky podliezavá My Archangel Mikael príjemne ukončí niečo, čo začalo značne podivne – album Holy Magick.

Ak si človek odmyslí celý ten humbug okolo nadprirodzena (a úprimne, to, čo je nad prirodzením, ma až tak veľmi neláka), dostane hutnú dávku džez-blues-psych rocku založenú na dychoch a klávesoch a to mi šmakuje.

Repertoire prifarilo k limited edition vydaniu singel Water water/12 gates to the city, takže na záver si vždy vypočujem správnu blues rockovú ťažobu a aj kúsok z úvodnej Meditation.