Reakce na recenzi:

hejkal - @ 03.11.2023

Canterburská scéna je fenomén a ako taký má svoje korene. Jednou z prvých výhonkov je debut The Soft Machine z roka 1968 rovnomennej kapely.

Rovno sa priznám, že kapelu síce poznám, strávil som s ňou nejednu strastiplnú hodinku, ale jej freejazzové dominanty kdesi okolo najznámejšieho albumu Third mi nejdú poruke. Omnoho radšej mám neskoršie albumy (a že ich, ako každá v podstate jazzová veličina, majú nadostač) a, predstavte si, zaujala ma aj jej debutová psychedélia.

Muziku zaobstaralo trio osobností, menovite spievajúci bubeník Robert Wyatt, klávesák Mikea Ratledge a gitarista Kevin Ayers, ktorý s kapelou nahral len tento album (a dvojicu singlov) a potom sa vrhol na sólovú kariéru. Kapelu síce spoluzakladal aj austrálsky undergroundový guru Daevid Allen, ten však zdrhol už v roku 1967 (so Soft Machine nahral len jeden singel) a založil nemenej významnú kapelu Gong.

Poďme sa však spolu pozrieť na debut Soft Machine. Nahrával sa v apríli 1968 v Record Plant v New Yorku. Trinásť skladieb tvorí zvláštne excentrický celok. Máloktorý motív sa v éteri udrží viac ako dve minúty, pričom prekvapuje pestrosť a ľahkosť, s akou sa kapela prelieva cez dobové formy rockovej hudby s prekvapivo štedrou náklonnosťou k tvrdému rocku (napr. Why Am I So Short? alebo Save Yourself), pričom sa ani na okamih nespreneverí psychedelickej nálade (Lullabye Letter). Popritom  sa však nájde priestor aj na krásnu baladu (A Certain Kind) a pokiaľ poznáte You Really Got Me od Kinks, tak pri skladbe We Did It Again určite spozorniete. Ani nespomínam, že v najdlhšej skladbe albumu So Boot If At All si Wyatt strihne fajnové bubenícke sólo. Na rozdiel od debutu Pink Floyd sa mi táto muzika zaryla pod kožu a tam, kde sa ľavobočkovia pýšia modrou krvou, ja hrdo otŕčam vytekajúcu muziku.

V decembri 1968 sa album The Soft Machine vydal do sveta, z USA do Francúzska i Holandska. Rodná Británia si musela pekných pár rokov počkať.  Nič to, pre mňa je jedným z najzaujímavejších diel zo 60. rokov.