Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.02.2023

V novembri 1971 vydala waleská kapela Man svoj štvrtý album Do You Like It Here Now, Are You Settling In?, o ktorom si dnes niečo povieme.

Kapela v tej dobe prakticky žila v Nemecku, kde sa jej vzdušnému space rocku darilo získavať ďaleko viac fanúšikov ako na rodnej hrude. Usadila sa v dedinke Seehaim blízko Darmstadtu, kde trávila čas v miestnom undergroundovom klube vedenom juhoafričanom Martenom Schimaom, toho času manažérom inej britskej kapely usadenej v Nemecku – Nektar. Klub bol známy ako drogové dúpä, stačilo olízať stenu a boli ste v rauši. Intenzívne koncertovanie znemožňovalo tvorbu, a tak, keď sa ozvali z United Artists, že treba dodať nový album, kapela mala k dispozícii jedinú hotovú skladbu a polovicu druhej. Hudobníci preto vystihli desaťdňovú medzeru v programe a v štúdiu Rockfield v Monmouthe (v rodnom Walese) spichli za týždeň to, čo poznáme pod názvom Do You Like It Here Now, Are You Settling In?

Režim nahrávania bol neúprosný. Počas prvého dňa nahrali Many Are Called, But Few Get Up, jedinú dokončenú skladbu. Na druhý deň dotvorili polovičnú Angel Easy a nasledujúce štyri dni nabehli na systém – ráno zložíme skladbu, poobede ju nahráme a v noci zmixujeme. Jediné, čo ich ohrozovalo, bola záplava porna, ktorú im púšťal jeden z majiteľov štúdia. A ešte Dave Edmunds, ktorý býval neďaleko a prikvitol do štúdia s množstvom rád, ako – nedáte tam na úvod pedálovú steel gitaru? Čo takto doplniť štvorhlas do stredu? Nevymeníte gitarové sólo za klávesové? Na obale ho preto uviedli ako producenta nazvaného Edmundo Razz. Na siedmy deň už boli v Hamburgu a hrali koncert, akoby sa nechumelilo.

Výsledkom je typická „manovská“ muzika. Je to rock, ale taký zaujímavo zaonačený. Často ho označujú ako „space“ a veru to sedí. Man nikdy nebudú obsadzovať prvé priečky akýchkoľvek rebríčkov, ale ich muzika je skrátka chytľavá a veľmi dobre sa počúva. Už úvodná Angel Easy má všetko, čo si od muziky sľubujem. A Good Clean Fun akoby ani nebola o inom. Klavírne vlnobitie dopĺňa úžasná gitarová vyhrávka, classical rock bez classical, paradox v priamom prenose. Meditácie vo We’re Only Children prinášajú pokojnú atmosféru, hippiesáci z nej budú v tranze.

Many Are Called, But Few Get Up je spočiatku akoby dvojča predchádzajúcej skladby, nástup hardrockového riffu ju však katapultuje úplne inam. Osobne milujem posadenú náladovku Manillo. Stretol som sa i s názorom, že gitara v nej je priveľmi ufňukaná, mne sedí. Poznáte lepší slogan na záver ako miluj svoj život? Love Your Life, deväť minút vás bude kapela presviedčať, že toto je tá správna cesta melodického rocku!

Tri bonusy z koncertného vystúpenia v Essene v novembri 1971 dotvárajú obraz „džemujúcej“ rockovej kapely v najlepšom slova zmysle. A dvadsaťminútová verzia bluesrockovej pecky Romain z albumu Man (1970), ktorou nadstavovali svoje vystúpenia, tú hltám! Chápem však, že hráči zo skupiny Can, ktorí v tých časoch vystupovali po nich, ju neznášali, keďže záverečná päťminútová siréna a dlhočizný aplauz publika ukrojili vždy veľkú časť času na prestavbu a zvučenie ich vystúpenia.

Výborný, priam dokonalý album meditatívneho rocku. Ak nepoznáte, skúste.