Man - Do You Like It Here Now, Are You Settling In? (1971)

V novembri 1971 vydala waleská kapela Man svoj štvrtý album Do You Like It Here Now, Are You Settling In?, o ktorom si dnes niečo povieme.

Kapela v tej dobe prakticky žila v Nemecku, kde sa jej vzdušnému space rocku darilo získavať ďaleko viac fanúšikov ako na rodnej hrude. Usadila sa v dedinke Seehaim blízko Darmstadtu, kde trávila čas v miestnom undergroundovom klube vedenom juhoafričanom Martenom Schimaom, toho času manažérom inej britskej kapely usadenej v Nemecku – Nektar. Klub bol známy ako drogové dúpä, stačilo olízať stenu a boli ste v rauši. Intenzívne koncertovanie znemožňovalo tvorbu, a tak, keď sa ozvali z United Artists, že treba dodať nový album, kapela mala k dispozícii jedinú hotovú skladbu a polovicu druhej. Hudobníci preto vystihli desaťdňovú medzeru v programe a v štúdiu Rockfield v Monmouthe (v rodnom Walese) spichli za týždeň to, čo poznáme pod názvom Do You Like It Here Now, Are You Settling In?

Režim nahrávania bol neúprosný. Počas prvého dňa nahrali Many Are Called, But Few Get Up, jedinú dokončenú skladbu. Na druhý deň dotvorili polovičnú Angel Easy a nasledujúce štyri dni nabehli na systém – ráno zložíme skladbu, poobede ju nahráme a v noci zmixujeme. Jediné, čo ich ohrozovalo, bola záplava porna, ktorú im púšťal jeden z majiteľov štúdia. A ešte Dave Edmunds, ktorý býval neďaleko a prikvitol do štúdia s množstvom rád, ako – nedáte tam na úvod pedálovú steel gitaru? Čo takto doplniť štvorhlas do stredu? Nevymeníte gitarové sólo za klávesové? Na obale ho preto uviedli ako producenta nazvaného Edmundo Razz. Na siedmy deň už boli v Hamburgu a hrali koncert, akoby sa nechumelilo.

Výsledkom je typická „manovská“ muzika. Je to rock, ale taký zaujímavo zaonačený. Často ho označujú ako „space“ a veru to sedí. Man nikdy nebudú obsadzovať prvé priečky akýchkoľvek rebríčkov, ale ich muzika je skrátka chytľavá a veľmi dobre sa počúva. Už úvodná Angel Easy má všetko, čo si od muziky sľubujem. A Good Clean Fun akoby ani nebola o inom. Klavírne vlnobitie dopĺňa úžasná gitarová vyhrávka, classical rock bez classical, paradox v priamom prenose. Meditácie vo We’re Only Children prinášajú pokojnú atmosféru, hippiesáci z nej budú v tranze.

Many Are Called, But Few Get Up je spočiatku akoby dvojča predchádzajúcej skladby, nástup hardrockového riffu ju však katapultuje úplne inam. Osobne milujem posadenú náladovku Manillo. Stretol som sa i s názorom, že gitara v nej je priveľmi ufňukaná, mne sedí. Poznáte lepší slogan na záver ako miluj svoj život? Love Your Life, deväť minút vás bude kapela presviedčať, že toto je tá správna cesta melodického rocku!

Tri bonusy z koncertného vystúpenia v Essene v novembri 1971 dotvárajú obraz „džemujúcej“ rockovej kapely v najlepšom slova zmysle. A dvadsaťminútová verzia bluesrockovej pecky Romain z albumu Man (1970), ktorou nadstavovali svoje vystúpenia, tú hltám! Chápem však, že hráči zo skupiny Can, ktorí v tých časoch vystupovali po nich, ju neznášali, keďže záverečná päťminútová siréna a dlhočizný aplauz publika ukrojili vždy veľkú časť času na prestavbu a zvučenie ich vystúpenia.

Výborný, priam dokonalý album meditatívneho rocku. Ak nepoznáte, skúste.
reagovat

Antony @ 04.02.2023 18:13:09
Hezký. MAN mám hodně rád, ale neznám zatím jejich diskografii tak, jak by zasloužili. Sice to plánuji, ale ještě nepřišli na řadu.
Patří mezi takové ty zvláštní kapely, co stály na pomezí žánrů, vydali docela hodně desek a v obecnou známost neproniknuli.

hejkal @ 04.02.2023 18:23:42
Veru, je to hudba na pomedzí a nie jednom! Mám ju rád, hoci sem-tam uletela kamsi mimo mantinely môjho vkusu. Jej "neznámosť" paradoxne prispieva k tomu, že je to vlastne svieža a nepoznaná muzika aj dnes. Inak, kapela vydala dosť veľa koncertných albumov, keďže doma bola prioritne na pódiu, takže spoznávanie sa ti dosť uľahčí. :) Ja ju mám v merku zhruba po rok 1973, potom už som ju veľmi nesledoval. Za ten čas vydala päť štúdioviek, dva živáky a ďalšie dva živé samplery viacerých kapiel, s ktorými organizovala vianočné párty a tak.

zdenek2512 @ 04.02.2023 18:40:04
Na počátku sedmdesátých let jsem měl půjčený výběr All Good Clean Fun, mimo Hawkwind, Amon Duul II, B. B. Blunder, If tam byla skladba Daughter Of The Fireplace od waleské skupiny Man. Ta skladba se mi hodně líbila, byl to docela nářez, a tak jsem si nahrál jejich debut Revelation se zakomponovanými zvuky soulože a třetí eponymni se zmiňovanou skladbou. Jmenované desky se mi líbí, ale recenzovanou jsem neslyšel, mám ve sbírce a napravím.

Antony @ 04.02.2023 19:09:45
Ano, také jsem toho názoru, že "neznámosť" může být v tomto smyslu prospěšná.

hejkal @ 04.02.2023 19:28:05
zdenek2512 - potom daj vedieť, ako sa ti pozdáva. Pre mňa je toto najlepší album Man.

zdenek2512 @ 08.02.2023 06:36:20
Poslechl jsem si tuhle desku několikrát za sebou, tahle deska je trochu jiná než předchozí. První dvě skladby Angel Easy a All Good Clean Fun jsou z mého pohledu rozpačité, ale pak už je to skutečně jízda, která se mi hodně líbí. Místy mi připomínají počáteční písně barrettovských Pink Floyd. Jestli je to jejich nejlepší deska neumím posoudit, nemám je tak naposlouchané jedno vím určitě, že se k ní budu vracet. Hodně dobré album.

hejkal @ 08.02.2023 06:55:12
Prajem úspešné návraty.