Reakce na recenzi:

hejkal - @ 29.12.2010

Nech počúvam ako počúvam, stále celkom neviem, čo si mám o tomto diele myslieť. Bonamassa nepatrí do môjho top tenu najobľúbenejších gitaristov, hoci uznávam, že dnes si na vymedzenom piesočku kraľuje takmer neobmedzene. Jason Bonham mi tiež k srdcu neprirástol a na Hughesa kdesi v 70. rokoch nedám dopustiť, neskoršiu tvorbu som už nesledoval. Sherinian mi v pamäti nikdy neutkvel, takže nemám z čoho vychádzať.

Debut Black Country Communion má naozaj mohutný zvuk, čo je plus. Skladby... No, začnem od začiatku.

Glenn prehrabne struny svojej basy, Jason zacinká na činely a už to jede. Black country sa pohybuje kdesi na pomedzí Led Zeppelin (najmä v stoptime pasážach sa to nedá prepočuť). Joe si v sóle neodpustí „nikdy nesklamem“ kvákajúci efekt a fakt ma baví spôsob, akým Glenn zvláda svoj hlasový prejav. To je vôbec veľké plus albumu. One last soul je skladba, ktorú veľmi nemusím, možno je to tým melodickým Him-like refrénom, príde mi dosť fádny. Aj The great divide znie relatívne „novodobo“, baví ma však viac než predchádzajúca vec.

Všetko sa mení so skladbou Down again. Sekaný rif, stredné tempo, konečne si hudobníci uvedomili, ako sa mi zaliečať. Byť je refrén zasa z kategórie mierne prevarených. Hendrixovský úvod skladby Beggarman (schválne, čo za efekt gitarista o dušu zašliape do podlahy) je fasa, samotná skladba v pohode hard rockovo odsýpa a pre zmenu sa najviac odväzujem pri gradovaných refrénových statiach v závere.

Vrcholom celého albumu je dlhočizná pomalá vec s nadpisom Song of yesterday. Gitarka krásne vzlyká, Joe si to aj odspieva, čím sa skladba mierne vymyká doterajšiemu dianiu. Čosi sláčikového zahmlieva podmaz a v momente, kedy nastúpi plne nabudená kapela, mám čo robiť, aby som nevyskočil a nezačal imitovať hráčov. A „fly away“ pasáž krásne rozochvieva moje vnútro. Samozrejme, osem a pol minúty to nevydrží. Záver sa postupne zrýchli v rámci dlhého gitarového sóla, ktoré je famózne. Joe občas zaperlí nad rámec tej svojej obvyklej technizovanej frajeriny, klobúk dolu.

No time sa svižnejšie nesie na vlnách vcelku obyčajného rocku, aký beriem celkom neutrálne. Prvoplánová pasáž s klávesmi v štýle „sme orientálni jak mnohí pred nami“ ma však dosť otravuje. Myslím si, že sem tú skladbu bachli preto, lebo po nej nasleduje ďalšia zaujímavá a nie veľmi rýchla vec, Medusa. Glenn asi zaspomínal na svoju niekdajšiu skupinu Trapeze a rozhodol sa, že by sa patrilo trošku ju pripomenúť masám. Pôvodnú verziu mám zažitejšiu, v kontexte Black Country Communion je bezpochyby jedným z vrcholov albumu. Veľmi dobrá je aj vytvrdená vec Revolution in me. Bum čvach rytmus istému typu skladieb pristane a jej autori, Bonamassa so Sherinianom, si toho sú vedomí. A mazec pokračuje. Opäť dlhšia skladba, opäť super atmosféra drsnosti, to je Stand (at the burning tree). V podstate sa zlieva s nasledujúcou Sista Jane, paráda. Na záver je tu pomalšia a zlovestná Too late for the sun, ktorá akoby vypadla z albumov Gov’t Mule. Trvá viac ako jedenásť minút a obsahuje príjemné klávesové sólo pripomínajúce zlaté časy hammondiek. A nielen to. Mám podozrenie, že skladba je úmyselne navrhnutá ako koncertný kúsok na predstavovačku a natiahnutie času (hehehe). V závere sa gradácia trošku zdĺhavo (no vonkoncom nie nudne) šinie k nejakému tomu gitarovému infernu a koniec príde sťaby uťal.

Čo dodať? Nuž, zo začiatku je to trošku nepresvedčivé, ale neskôr mi to sedí viac a viac, netuším však, ako trvácny sa pre mňa nakoniec tento počin ukáže. Asi by prospelo vypustiť zo tri skladby (druhú, tretiu a siedmu) a album by znel ďaleko lepšie. Fakt je, že hrať v roku 2010 hard rock a znieť presvedčivo, to je kumšt. A Black Country Communion majú kumštu na rozdávanie. Preto pridávam jednu hviezdu za to, že to šľape.