Reakce na recenzi:

Publius Enigma - @ 30.01.2014

Ummagumma.

Tento album je veľmi zvláštnym výletom do neznáma. Floydi tu spáchali také zverstvá, za aké sa doteraz pri rôznych rozhovoroch sami hanbia. Ja si však myslím, že je to dokonalý dôkaz o hľadaní ďalšej cesty v ich tvorbe. A vcelku dobrý.

Prvú platňu by som stručne zhodnotil ako vynikajúcu. Astronomy Domine tu má šťavu ako blázen, geniálne šlape, keď som ju počul prvý krát, posadilo ma na zadok. Nick Mason tu mláti ako o život... Za zmienku stojí aj výborne Wrightovo sólo, ktoré dopĺňajú skvele aj ostatní členovia posádky. Po vypočutí "ummagumáckej" verzie skladby Careful With That Axe, Eugene som si uvedomil, prečo ju fanúšikovia staršej éry tak milovali. Tá atmosféra sa snáď nedá ani popísať. Gilmour spieva svoje sólo, čo dodať. A keď úplne vygraduje, je to čistý masaker... ľúbim ju! :) Tretia v poradí Set the Controls for the Heart of the Sun - znie taktiež oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým, posudzujem aj štúdiovú verziu aj veľa rozličných bootlegov, ktoré som za môj život počul. Kvalitatívne ju za celé pôsobenie predčila už iba verzia z Pompejí. No a posledná A Saucerful of Secrets je už len čerešničku na torte, znie veľmi sviežo, a chorálový záver iba dotvára mystickú atmosféru živej platne albumu. Jediné mínus je zvuková kvalita, hlavne všadeprítomný šum v nahrávke...

Prichádzame k tej zábavnejšej polovičke dvojplatne. Ústa mi otvorí priam tvrdý Sysyphus, kde Wright nasadí úvodný motív priam z hlbín svojej temnej časti duše. Nasleduje časť pre piano, kde od improvizácie prejde až ku všeklávesovému kredencu. Naháňa mi to zimomriavky. Čelo pokrčím až pri tretej časti všelijakých pazvukov a činelov, krikov a klávesov. Štvrtú časť otvára znovu temný melotron, ktorý sa blíži k mojim ušiam ako jedovatý had. Keď už som celkom pokojný, padám zo stoličky. Tak som sa ešte v živote nezľakol! Ach, chápem všetkých ktorí pri tejto platne dožili na infarkt. :) No a ku konci sa ešte stihne opakovať spomalený motív a máme po suite. Celkovo si myslím, že je na môj vkus až príliš experimentálna, ale obsahuje aj vynikajúce (!!!) momenty.

A už tu máme Rogera Watersa. Jemná Granchester Meadows (ktorá mimochodom tiež patrí do prvých vecí, ktoré som sa naučil na gitaru) dokonale upokojí moju zmätenú hlavu. Vyzdvihnem už len fantastický stereo efekt, kedy noviny zavraždia muchu :). Jeho druhý počin je už žánrovo inde. Jedná sa o dlhočizný názov Several Species of Small Furry Animals Gathered Together in a Cave and Grooving with a Pict, nad ktorým si iste lámu ústa aj samotní anglikáni. Tie pazvuky mi až tak extrémne neprídu, celkom zábavné stereo. Občas mi napadá že by tieto dve skladby výstižne nahradili Úvodná deska ku stereofonnímu poslechu Supraphonu - to by však nemohla byť cenzúra, aj v tej blábolčine by našli niečo proti režimu :).

David Gilmour sa nám predstaví jeho suitou The Narrow Way. Jedná sa o môj obľúbený kúsok na štúdiovke. Je najviac muzikálny a zameriava sa predovšetkým na akustické gitary. Druhá časť však prinesie zmenu, kde spolu basgitara a elektrika vytvárajú veľmi zvláštny riff. Ďalšia z vecí, na ktorú by sa dalo ukázať ako na prvotinu heavymetalu. Riff sa končí až v elektrickej kakofónií. A tretia časť je snáď najkrajším momentom na celej platni. Slovami ju nedokážem popísať. Geniálna pieseň, harmonické progresie v kontraste s padajúcim a stúpajúcim akordickým sledom vytvárajú obrovský priestor pre vlastnú fantáziu, krása. David si ju taktiež odbubnuje, za čo má môj veľký obdiv.

Povedzme si úprimne, Nick Mason nikdy nebol veľký skladateľ, za to perfektný perkusionista. Na svoju suitu, ktorá zaviera platňu s názvom Grand Vizier's Garden Party si prizval aj svoju ženu, ktorá mu hrala priečnu flautu. Kompozične ju otvára a zatvára tá istá téma, ktorá je v celku zaujímavá. No stred tvorí kompilácia všakovakých perkusií: či už tympani, gongy, triangle, woodblocky, kotle, tomtomy, rototomy alebo rytmičáky - to je nášup! Avšak znovu dodám, nič grandiózne neprináša, ale rád si ju vypočujem - znovu tu čaro stereo nahrávky!

Ummagumma je veľmi novátorský album, môj obdiv patrí všetkým členom, ktorí úlohu samostatnej suity zobrali s väčšou, či menšou vážnosťou. Spolu so živým LP tvoria vynikajúcu bodku za šiestym desaťročím minulého storočia, a keď mám náladu, vždy ju skusnem na jeden hlt.