Reakce na recenzi:

Publius Enigma - @ 02.02.2014

Meddle.

Už šesť mesiacov po natočení predošlého opusu Atom Heart Mother sa vrátili Floydi do štúdia, čo bolo podmienené asi ich nespokojnosťou s tým, čo natočili pol roka dozadu. Na jednej stránke je to zábavná udalosť, kapela plná entuziazmu príde do štúdia, kde skladá dokopy úryvky rôznych motívov bez toho, aby ich ktokoľvek predtým počul - risk? Nie, našťastie veľký úspech v podobe ďalšieho geniálneho albumu.

Šum vetra sa rinie z reproduktorov. Prichádza reverbová basgitara - dokonca zdvojená! Záchvevy organu prerušujú istú líniu pravého a ľavého reproduktoru, prechádzajú a vytvárajú skvelý stereo efekt. Pásky pustené odzadu a občasná skreslená slide gitara s zatlmenými bicími dotvárajú atmosféru a ja sa teším čo príde ďalej. Sek a vrtuľníkový efekt, v ktorom zostane len basgitara - One of These Days I'm Going to Cut You Into the Little Pieces - BUM! A kapela je v akcií! Radosť v mojich ušných bubienkoch nemá obdoby. Floydi sú naspäť!!! Dve minúty čistého hudobného orgazmu dotvárané slide sólom Davida Gilmoura, razom som v raji! Krásny úvod, hiphip hurá!

Po strhujúcom úvode prichádza jemná A Pillow of Winds. Spev gitaristu ma znovu kolíše na vlnách nebeských zvukov. Ach, ako ja len milujem túto kapelu! Čo môžem len napísať? Čo? Veľa sa toho nedá - skúste si predstaviť nebo na zemeguli.

Prichádza nebojácna Fearless. Optimizmom je naplnená až po okraj. Krásny riff vystrieda perfektná akordická kombinácia zase s čarokrásnym spevom Gilmoura. Floydi sa proste nezaprú - nakoniec počujeme aj futbalovú hymnu You'll never walk alone, ktorá len dotvára epickú atmosféru tejto skladby. Tretí krát za šestnásť albumových minút som v raji...

Čo to nepočujem? To bude isto Waters. Jeho San Tropez znovu odľahčuje atmosféru svojim ležérnym walking-groovom. Popevok je tak chytľavý že si ho razom začnem pospevovať. Bum, stačí zahrať pár tónov na všadeprítomnej slide-gitare a sedí to tam ohromne. Žeby už po štvrtý raz?! Uch, Rick Wright ešte zadelí pár presne trafených klavírnych tónov a mňa tu na stoličke úplne kníše. Tancoval by som len taký fukot. :)

A je tu blues Seamus s nečakaným hosťom - psom! To snáď nie je ani pravda :) Tá kapela dokáže stále prekvapiť, aj keď som si myslel že po predošlom opuse už ma nerozhodí absolútne nič. Omyl. To zavíjanie je tak prenikavé, až mám chuť vyložiť si nohy na stôl a vytiahnuť ústnu harmoniku. Päť piesní, päť atmosfér, päť rajských záhrad. A čo posledná?!

Ping! Ping! Ping! Echoes. Neviem ľudia moji. Neviem čo dokážem napísať k tomuto majstrovskému dielu, ktoré sa raz bude určite púšťať ako klasická hudba, tak ako teraz Beethoven alebo Dvořák. 0d útržkovitého skladania jednotlivých segmentov každého člena kapely po 23-minútové epické dielo - to dokážu len oni. Pink Floyd. Po šiesty krát som v raji. Tie slohy už poznám aj odzadu, toľko krát už toto dielo hralo v mojich prehrávačoch. Skĺbenie dvoch hlasov v nebeskú harmóniu nepredstavuje nič, len zázrak. Upriem pohľad na štyroch mužov na platni. Najradšej by som ich všetkých objal a povedal im, že ich hudba už skoro päťdesiat rokov lieči zranené srdcia a teší všetkých fanúšikov po celom svete. Ach, som znovu stratený v prívale Gilmourovho gradujúceho sóla. Nick Mason tu odvádza poctivú robotu (a ten efekt na bicích je silno mocný!). SEK! A je tu funky groove. Zase raz potvrdenie sily tejto kapely... voľne prechádza do priam hrôzostrašného segmentu. Mráz mi chodí po chrbte. To snáď nie je možné čo robia s ľudským mozgom! Ale každá hrôza raz prejde. A prichádza záverečná časť diela. Gradovanie celej kapely od úvodných cinkaní na klavír a činely odpáli obrovskú nálož gitarových harmónií. Som tak šťastný! Nasleduje už iba repete slohy a refrénu a pomalý fadeout. Skladba sa končí presne tam, kde začala. Ping.

Čo dodať. Slová sú nepodstatné. Pustite si Meddle. A znovu. A znovu. A znovu...