Chick Corea Elektric Band / To The Stars (2004)

Po excelentnom počine Paint The World sa po Elektric Band na niekoľko rokov stiahla opona. Za zmienku stojí napr. Coreov sólový album Time Warp z roku 1995, ktorý znel ako Elektric Band bez gitary a nahrávania sa zúčastnil John Patitucci a aj Gary Novak. Reunion pôvodnej zostavy prichádza v roku 2004 a vychádza album To The Stars. Dielo je inšpirované rovnomenným sci-fi románom od L. Ron Hubbarda, ktorý je zároveň zakladateľom scientológie. Chick Corea ako praktický vyznávač tejto ideológie vzdal poctu svojmu vzoru. Je otázne do akej miery je toto šťastné riešenie, pretože by som si vedel predstaviť túto nahrávku skôr ako Coreov sólový počin a nie ako Elektric Band. Je to charakterovo odlišná záležitosť a Corea je opäť výlučným autorom skladieb. Muzikanti a skladatelia ako Patitucci a Weckl dokážu prispieť kvalitnými nápadmi a tu je aj kameň úrazu. Chick Corea je totižto známy ako vyslovený autokrat a napr. aj gitarista Scott Henderson odišiel po prvom albume kvôli tomuto dôvodu. Nemám pochybnosti o Coreovej kreativite, ale albumu To The Stars by rozhodne prospelo začlenenie do skladateľského procesu ostatných členov Elektric Band. Je to však také aké je a z hľadiska inštrumentálnych výkonov je to ďalší elektrizujúci jazz/fusion. Menej melódií a viac náročnejších pasáží sa ťažšie vstrebáva, ale aj tu sa objavujú svetlé okamihy.

V prvom rade musím podotknúť, že ma krátke prelúdia vôbec nebavia a v kontexte celého albumu skôr nudia. Prvá vec Check Blast hýri energiou a podobne je tomu aj v latino dvoj-kompozícii Mistress Luck. V druhej časti The Party odohrá Frank Gambale niekoľko skvelých latino sól. Najdlhšie skladby Johnny's Landing a The Long Passage sú kvalitne prepracované a je v nich množstvo zaujímavých nápadov a fusion motívov. Veľmi dobrá je aj akusticky ladená Alan Corday s klavírom, kontrabasom, akustickou gitarou a rytmikou od Davea Weckla. Hound Of Heaven má krásny hravý rytmus a k tomu sa dobre hodí hrejivý zvuk soprán saxofónu a elektrickej gitary. Od skladby Port View 6 začína hudba bez tvaru a nápaditosti a to trvá až do samotného konca tohto albumu. Ako sa vraví, menej je niekedy viac. Keby sa to zredukovalo zhruba na sedem skladieb, ktoré spomínam tak by to bol stále plnohodnotný album so všetkým čo má mať. Takto to asi zhruba dopadne, keď sa niekto snaží implementovať pochybnú ideológiu do niečoho takého ako je jazz alebo fusion.

Po hudobnej stránke sa nejedná o žiadny prepadák. Problém je v tom, že táto hudba vo mne nevyvoláva podobné pocity ako u prvých šiestich albumoch. Inštrumentácia je prvotriedna, ale skladby strácajú na body kvôli menšej hustote výrazných nápadov čo kedysi vždy zdobilo Elektric Band. Nesedí mi ani rozhádzaný koncept tejto dosky, striedajú sa tu dlhšie skladby s jedno-dvojminútovými vesmírnymi prelúdiami. Po tomto albume je opäť po Elektric Band akosi ticho. Pravdepodobne za tým stoja aj osobné nezhody v jadre Corea, Patitucci a Weckl. V istom období bol Elektric Band pre Chicka Coreu mimoriadne dôležitý a je škoda, že sa kapela neskôr schádzala už len príležitostne na koncertoch. Považujem túto skupinu za jednu z najdôležitejších v jazz/fusion a ich odkaz by nemal byť prehliadaný. Albumy ako Inside Out, Beneath The Mask alebo Paint The World patria do kategórie geniálnych opusov. To The Stars však hodnotím reálne na 3,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Chick Corea Elektric Band - To The Stars
» popis a diskografie skupiny Chick Corea Elektric Band