Pink Floyd / A Saucerful of Secrets (1968)

A Saucerful of Secrets.

Ako vidieť, Floydi celý rok nezaháľali a po natočení debutu natočili ešte s polorozbitým Sydom Barrettom niekoľko skladieb, ktoré sa však už veľmi použiť nedali. Dajú sa nájsť na rôznych neoficiálnych bootlegoch a kolekciách nepoužitého materiálu - viz. Scream thy Last Scream s Nickom Masonom v hlavnej úlohe, Vegetable Man alebo v archívoch stratené útržky skladby Have You Got it Yet?, v ktorej si šialenec robí majestátnu zábavu z ostatných hráčov v kapele. Príbeh snáď každý poznáme...

Píšem však pod hlavičkou albumu A Saucerful of Secrets, takže sa poďme naňho subjektívne obzrieť. Čo sa však použiť dalo, boli skladby ako Jugband Blues a Remember a Day, obe natočené ešte v októbri 1967. Prvá je veľmi intímna osobná výpoveď, ktorá ma utvrdzuje v názore, že Syd nebol až tak extrémne mimo, aby nevedel čo sa s ním v skutočnosti deje a ako ho vnímajú ostatní. Krásne aranžmá a veľmi zaujímavý nápev vystrieda zábavný... no "zábavný" dychový orchester, ktorý pasuje do piesne ako riť na šerbeľ. Cítim tu jemnú spomienku na spoločné experimenty v zvukovej koláži trilikania gitary a trubiek. No a potom sa s nami už Syd rozlúči pod hlavičkou Pink Floyd navždy.
Druhá je kompozícia Richarda Wrighta a patrí k asi tomu najlepšiemu, čo ranní Floydi stvorili. Valčíkový úvod vystrieda štvorštvrťová rytmika, a v pozadí stále cítime a počujeme Sydovho ducha. Hrá na slide gitaru ako o život a dotvára jedinečnú atmosféru celej kompozície. O týchto dvoch skladbách by som aj povedal, že tvoria hlavnú kostru celého albumu.

Skladby, na ktorých Syd neúčinkuje, zaradím do samostatného segmentu. Tu sa začína nová kapitola tejto kapely. Príchod gitarového mága a geniálneho skladateľa Gilmoura predznamenal obrovské zmeny v úvodnej piesni albumu, psychedelickej Let There be More Light. Pozostáva z dvoch hlavných segmentov, úvodu postaveného na Watersovej base a slohy-refrén, kde sa strieda pravý kanál klávesového šepotu s bigbítoým "ľavokanálnym" Gilmourom. Krásne sa dopĺňajú a vytvárajú tak spoločný, veľmi tripový dialóg. Nasleduje gradujúci záver a "kredenc".

Set the Controls for the Heart of the Sun je snáď jediná skladba, ktorú si Waters rád zahral aj po tridsiatich rokoch na sólovom turné In the Flesh. Snáď preto, že je jeho vlastná... To nič nemení na fakte že na mňa pôsobí veľmi orientálne, a tak vplyv I-Chingu preniesol aj skrz vinylové drážky na nás všetkých. Po zvukovej stránke je asi najlepšia na albume.

Corporal Clegg môžem kľudne zaradiť ku šialenosti "jabĺk a pomarančov" samotného Barretta. Niekde som zachytil, že samotná kapela sa za ňu hanbí. S hanbou by som to nepreháňal, aj horšie momenty ešte len nastanú... Pieseň je však veľmi zaujímavá po kompozičnej stránke, po textárskej už menej.

Ak nerátam deväťminútové zvukové šialenstvo na prvom albume, A Saucerful of Secrets je prvou z dlhých opusov kapely. Na albume pre mňa nevyznieva trikrát najlepšie, osobne ju mám radšej z Ummagummy alebo z Live at Pompeii. Osem kakofonických minút, ktoré naozaj zaujímavejšie vyznejú naživo ako cez vinyl, náhle vystrieda majestátny záver. Razom mi nabehne husia koža, a nechávam sa unášať zborovým spevom až na kraj vesmíru. Škoda že až po ôsmych minútach príde naozajstná krása.

No a zdá sa mi že som ešte vynechal skladbu See Saw. Pre mňa je absolútne nevýrazná a určite by mi nechýbala ani na tomto, celkovo dosť pozliepanom albume, ktorý patrí do priemeru tejto kapely. Nie je ani vynikajúci, ale ani zlý. Sú tu vynikajúce momenty a ako som sám povedal, aj jedny z mojich najobľúbenejších skladieb kapely vôbec. Avšak nie som si istý, či by som si album pustil aj kvôli ostatným skladbám...

» ostatní recenze alba Pink Floyd - A Saucerful of Secrets
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd