System of a Down / Toxicity (2001)

Je viac než zaujímavé ako si ľudská myseľ dokáže zapamätať melódie ktoré sa vôľou človeka nedokážu vymaniť na povrch. Niečo si „pohmkávam“, pískam, s pocitom Déjà vu, že som to už niekde počul. Mne, človeku ktorému ide mozog explodovať s toľkej napočúvanej hudby, sa to deje skoro každodenne. Beriem to už ako rutinu. Možno sa to zdá byť prehnané ale uisťujem že to tak je. Stalo sa mi že som hral, na gitare, nejakú melódiu ktorú som mal s istou v prstoch ale ani za nič som si nespomenul kedy som sa ju naučil a od koho je.

Práve táto pohnútka ma vrátila späť k tomuto albumu. Iba s tým rozdielom že som si spomenul na interpreta ktorý mi hral v hlave. Toxicity som naposledy počul v roku 2006 možno 2007. To som na základnej s partiou kamarátov doslova „zjíždel“ každodenne do zbláznenia. Keďže som nemal okolo ľudí ktorý by ma zásobovali DOBROU hudbou. Nemal som internet tak som sa musel uspokojiť s nahrávkami ktoré som mal. Nejaký Zeppelin, Hendrix a plnú p*** Iron Maiden, pretože to vtedy počúval každý, ktorý sa mi neskoršie sprotivili. S príchodom ďalších nahrávok som na SOAD úplne zanevrel a odvtedy som ich takmer vôbec nepočúval. Respektíve si nepamätám že by som si sám od seba pustil nejaký album. Netvrdím že som s tejto hudby vyrástol, skôr som bol nimi prežraný.

To už prešlo zopár rokov. Dneska mi na um vzišla úvodná Prison song, a tak som neváhal a s nostalgie som si vypočul celí album. Pamätám si že so svojimi spolužiakmi dlho dumal nad tým do akého žánru zaradiť SOAD. Dneska, vo svete plného wikinteligentov sa to bude zdať smiešne ale staršie ročníky to určite pochopia, obmedzený našimi hudobnými trinásť, štrnásť ročnými poznatkami sme sa na tom nedokázali jednoznačne zhodnúť. Na metal tam bolo príliš veľa jemných miest. Miatli nás aj polohy hudby blízkeho východu. Malo to taký svojský štýl že sme to brali ako nový hudobný žáner. A tým sa konečne dostávam k rozboru diela a nechávam svoje príhody s mojej minulosti bokom. Progresívnosť tomuto druhu metalu nemožno uprieť ale bol by vyslovene hriech ju škatuľkovať do progresívneho metalu ktorý má dneska jasný hranicami ohraničený štýl, a nie že nie !!! Takisto nejde ani o nejaký iný striktne definovaný žáner metalu. Nejde o žiadny Metallicovský trash, ani S.D.I troj akordový speed a už vonkoncom nie nudný a chladný dream Theaterovský art. Polohy SOAD sa menia ako škála s najnižšími a najvyššími hodnotami. Raz to hrá jemne, ticho a v momente sa to premení na zvukovú stenu podladených gitár, agresia strieda pohodu a tak ďalej. Dneska ma tento ich svojský štýl až tak neberie, človek sa mení, vyvíja, tie isté tóny počuje jednoducho inak ako predtým. Hoci sa mu s pamäti vynárajú presné znenia skladieb, znejú mi dneska inak. Od Toxicity sa mi vtedy viac páčil už iba MEZMERIZE ktorý som odvtedy nepočul takže neviem ako by som sa k nemu postavil dnes. Toxicity je album ktorý prišiel s niečim novým a hoci som zástancom starej poctivej Hard rockovej hudby, SOAD plne uznávam, zobrali mi riadny kus detstva.

Nostalgické štyri hviezdy. Dal by som aj päť ale nostalgický opar po viacerých vypočutiach spľasne a zostane zase iba hudba.

» ostatní recenze alba System of a Down - Toxicity
» popis a diskografie skupiny System of a Down