Iron Maiden / The Final Frontier (2010)

Iron Maiden je jedna z kapiel, ktoré výsostne rešpektujem, pretože ich sláva a úspech sú jednoznačne zaslúžené. Za celou ich kariérou stojí drina, krv, pot a slzy. Prinášajú ľuďom hudbu, ktorá je už akousi značkou kvality (teda až na niektoré zakopnutia). Od doby kedy sa Bruce Dickinson vrátil späť do zostavy prežíva Iron Maiden vrchol nielen komerčný, ale aj ten umelecký. Brave New World bol vydareným štartom a nič sa nepokazilo ani dielom Dance Of Death. Prekvapenie však prišlo nečakane s albumom The Final Frontier, ktorý som v tej dobe mylne považoval za posledný počin hlavne vďaka jeho názvu. Kapela sa zavrela do štúdia a začali spoločne tvoriť ako za starých čias. Komunikovali medzi sebou, prepisovali, dolaďovali a pilovali čo najviac do podoby, ktorá by predostrela to najlepšie, čo v tej dobe v nich driemalo. A podarilo sa im stvoriť viac než len typickú “maidenovskú“ nahrávku.

The Final Frontier sa prikláňa citeľne k rockovému soundu a zároveň oplýva silnejšou melodickou štruktúrou než predošlé dva albumy. Ďalšia vec je napr. aj progresívnejšie vyznenie pripomínajúce trochu Somewhere In Time z roku 1986. Trojica gitaristov predvádza umenie, ktoré je hodné obdivu. Sóla majú krásny harmonický feeling a občas zachádzajú do epických končín. Takmer až telepatická forma komunikácie medzi hlavným skladateľom Steve Harrisom a bubeníkom Nickom McBrainom nestráca ani po rokoch na sile. Bicie majú typický akcent a zvuk, ktorý je dôverne známy asi každému fanúšikovi tejto kapely. Nicko ale predviedol opäť grandiózny výkon, ktorý sa v podstate aj vyžadoval kvôli ambicióznejšiemu aranžovaniu dlhších skladieb. Práve tieto kompozície sú ťahúňom celej dosky, ktorá patrí svojou celkovou dĺžkou medzi tie najrozsiahlejšie. Na prekvapenie sa človek vďaka rôznym rytmickým aj melodickým obmenám nenudí.

Že sa niečo zaujímavé deje nasvedčuje hneď úvodná Satellite 15... The Final Frontier, ktorej prvá polovica znie tvrdo a zvukovo chladne. Druhá polka sa preklenie do hitovej nakladačky s krásnymi elektrickými a akustickými gitarami. Nasledujú klasické kratšie skladby, z ktorých ma najviac zaujme asi pomalšia Coming Home. To najlepšie prichádza pri dlhometrážnej Isle Of Avalon a končí to až pri poslednej When The Wild Wind Blows. Práve týchto päť kompozícií povyšuje album na niečo extra. Je počuť, že sa tým pohrali dostatočne a ambicióznejšie poňatie skladbám veľmi svedčí. Príjemný zaguľatený zvuk a striedmejšie tempá vytvárajú pomerne vzdušnú atmosféru. Kapela má pretlak skladateľských osobností, takže vzniká trochu tlačenica, čia skladba sa nakoniec objaví na albume. Mňa osobne teší, že Adrian Smith sa opäť výraznejšie podpísal ako skladateľ, pretože jeho schopnosti na tomto poli sú naozaj pozoruhodné. Celkový dojem je z môjho pohľadu výborný a imponuje mi jednak komplexnosť skladieb, rytmický groove a zároveň aj vystavaná melodika.

Nie som typický fanúšik Iron Maiden a vyznávam skôr albumy, ktoré sú kompozične trochu inde. The Final Frontier kráča nenápadne po línií Somewhere In Time a Seventh Son Of A Seventh Son, teda dielam ktoré vybočili mimo formát klasického britského heavy-metalu. Pre niektorých poslucháčov predstavuje The Final Frontier asi horkejší extrakt a pravdepodobne neohrozí postavenie albumov z rokov 80-tých. Keď si však zoberieme, že kapela začala v roku 1980 a o tridsať rokov neskôr prinesie na trh nahrávku takého kalibru, tak je úplne jasné, že všetka tá sláva a úspech nie sú vonkoncom náhodné. K hodnoteniu som nepristúpil vôbec sentimentálne, pretože album ma zaujal asi najviac od druhého príchodu Brucea Dickinsona hlavne kvôli jeho miernej odlišnosti a sofistikovanému spracovaniu.

» ostatní recenze alba Iron Maiden - The Final Frontier
» popis a diskografie skupiny Iron Maiden