Opeth / Sorceress (2016)

Seňor Akerfeldt to tento krát prehnal. Robí si z poslucháčov "dobrý deň" podobne ako aj jeho kamarát Steven Wilson. Kopírovanie známych veličín je stávka na istotu a má to samozrejme aj predajný efekt. Opeth dosiahli s albumami ako Damnation a Pale Communion vrchol snaženia v rámci prog-rocku. Teda prelínania starého a nového. Čo ale môže Opeth v tomto štýle ešte priniesť?

Nič. Jedno veľké nič. Taký je aj ich nový produkt Sorceress. Kopec povedomých (i keď dobre zamaskovaných) motívov z obdobia 70-tých rokov je tak okatých, že mi to až vybíja oči. Keď sa to hodí, tak je to v určitom okamihu Deep Purple, inokedy Atomic Rooster alebo aj Wishbone Ash. A aby ani Jethro Tull-om nebolo ľúto, tak aj ich trochu oholíme. Opeth trochu pritvrdili, zdrsnili prejav, ale je jasné odkiaľ fúka vietor.

Samozrejme, že počúvať sa to dá a určite bude nejeden fanúšik prog-rocku skákať od radosti až po plafón. Problém je len v tom, akú skutočnú hodnotu tento album má. Úprimnosti a snahy tu niet. To znamená v preklade - slabé melódie, povrchné hard-rockové motívy a zámerne provokatívna okultná tematika na prilákanie pozornosti. Jediná skladba, ktorá mňa osobne oslovila je energická Era. To ostatné sa dá prekročiť jedným krokom. Ostáva len akási divná pachuť z oblbovania a zbytočného vykrádania. A to Mikael sľuboval kvalitnú melodiku a poriadnu dávku výbornej muziky.

Jednoznačne průser roka.

» ostatní recenze alba Opeth - Sorceress
» popis a diskografie skupiny Opeth