King Crimson / In the Court of the Crimson King (1969)

Prvý a hneď najzásadnejší a najlepší album King Crimson (teda pre mňa). Toto je absolútna klasika žánru a nemám mu čo vyčítať. 21st century schizoid man Mirrors je absolútny vypalovák. Ten riff je parádne hardrockový, ale najlepšia je inštrumentálna prostredná časť - absolútne vymakaný jazzrock, ktorý ma vždy dostane. Nasledujúca krásna balada I talk to the wind obsahuje jednak nádherné flautové pasáže a jednak podľa mňa zrejme najlepší spevácky výkon Grega Lakea. Čistá krása. Podobne je na tom aj skladba Epitaph - čistá krása. No a príde Moonchild. Mnohými kritizovaný za inštrumentálnu časť "bez hlavy a päty". No, spievaná časť je nádherná a musím povedať, že tá kritizovaná sa mi osobne páči. Náhodou ju mám rád a sedí mi tam. Myslím si, že v priebehu svojej kariéry kapela King Crimson prišla aj s horšími pasážami, respektíve skladbami. No a na záver tu máme vrchol v podobe The court of the crimson king. Neprekonateľná klasika King Crimson. Krásna melódia, tu absolútne vládne mellotron. Kto raz počul, už sa jej nikdy nezbaví, skrátka jedna z najkrajších vecí, aké som počul. Netreba zabúdať ani na obal albumu, absolútne úchvatný, hoci mnohí mi povedali, že majú z neho depku. Ja nie, mne sa absolútne páči. Takže zásadné album (a myslím, že nielen pre mňa).

» ostatní recenze alba King Crimson - In the Court of the Crimson King
» popis a diskografie skupiny King Crimson