Mahogany Rush - Strange universe (1975)

Frank Marino patrí k popredným gitarovým virtuózom, ktorý prešiel dlhú cestu kľukatiacu sa pomedzi rôzne tvrdé rocky a džezové pahorkatiny. S kapelou Mahogany Rush sa sprvoti pokúšal o genetiku, naklonoval Jimiho Hendrixa, ale potom sa vybral cestou experimentálnej chémie a skúšal, ako veľmi môže byť džez hardrockom. V oboch odboroch dosiahol značné úspechy. Album Strange Universe je toho dôkazom.

Kým prvá polovica albumu má v sebe ešte kus Hendrixa, čoho dôkazom je hneď úvodná skladba Tales of the Spanish warrior, podobne ako funky náladovka The king who stole (... the Universe), ďalej začínajú postupne vystrkovať rožky rozmanité úchylky. Satisfy your soul je tak stvrdnutý rokenrol, až by mu užívatelia Viagry závideli. Posadená megabomba Land of 1000 nights chutí ako kyselina sírová, jedovatá gitara prúdi éterom ako azbestové vlákna krátko po kontakte s kotúčovou pílou, kadejaké bu-bu-bu nahalované záhrobné rečičky dokresľujú muziku, ktorá veru nie je určená pre mäkkoty odkojené komerčnými masmédiami. Hendrix svojho času dokázal tvoriť slaďáky, ktoré sa nepodobali na nič, čo sa zrodilo pred nimi a vlastne ani po nich. Moonlight lady je jedným z nich. Teda, jasné, je to Mahogany Rush, ale znalcovi, ktorý maestra pozná akurát z výberoviek, by som v pohode nakukal, že je to ďalší z nevydaných pokladov zosnulého Jimiho. Nasekaná skladba Dancing lady uzatvára prvotné obdobie kapely, Once again už znie o poznanie inak. Ide o takmer nežnú swingovku. K džezrocku á la Marino, ktorý na ďalších albumoch dozrel ako víno, sa hlási Tryin’ anyway, to, čo tu stvára gitara, nie je obyčajné obžerstvo jedinca, to je totálny „hodokvas“ celej planéty. Nečudo, že podobné menu žeriem ako nenažranec. Aj so záverečným prerodom na barovú swingujúcu kapelu. Hutná rockovica Dear music prináša výrazné gitarové melódie (popri hromade rozlietaných vyhrávok) a miestami dokonca totálne baladickú náladu, kedy zmĺkne aj rytmika a vzdušné gitary dopĺňajú zadumaný recitál. Keby nebol rock diabolskou hudbou, bolo by to bohovské. Ono je to vlastne exemplárna ukážka toho, ako sa robí tvrdá muzika. Tam, kde metalisti a rôzne hardcore odnože využívajú prehnane agresívny zvuk a nemenej neosobnou zúrivosťou nahrádzajú skutočné emócie značky hard, stačí hardrockerom čitateľný zvuk a poriadny posadený rif. To netromfne ani grganie borcov za mikrofónom a gitarová snaha o dž-dž-dž-dž-dž-dž (doplň tisíc záchvevov strún za minútu) tobôž nie. Titulná a záverečná skladba Strange Universe je ultra melodickým kúskom, space náladička vrcholí. Na psychedelickom pozadí sa vrtí vznešená gitara vyžívajúca sa v citlivých a neagresívnych polohách a je mi takmer ľúto, že to raz skončí.

Strange Universe ponúka deliacu čiaru medzi klonom a hľadačom vlastnej (jemne nadžezlej) cesty. Je jedným z najpestrejších diel v kariére skupiny. Ba čo viac, je plný gitarovej čertoviny, ako sa na poriadnu muziku patrí, žiadne prekonané sóla a podobné „chcíple“ reči marketingových guru predávajúcich mdlé popáriny čoby pokračovania „vrajrockovej“ tradície tu nenájdete. Hurá!
reagovat