Mahogany Rush - Double live (1988)

Koncert gitarovej veličiny, ktorá odvíja svoj prejav od toho naj, čo 60. a 70. roky ponúkali, by teoreticky nemal byť zlý. Frank Marino & Mahogany Rush mali možnosť dokázať to svojim živým albumom Double live z roku 1988.

Zvuk nie je práve hi-fi, ale to, že rytmika šumí a gitara preteká sólovými ambíciami, neprepočujete. Niektoré skladby sa nevzdali dobových klávesov, osobne by som Pesaventoa z kapely vyrazil a nič by sa nestalo, akurát by koncert znel lepšie. Ale asi bolo treba zabezpečiť marketingové požiadavky s vidinou lepších ziskov. Málokto odolal, ako kedysi donútení i bojazliví spolupracovníci ŠTB, sú vari preto všetci zlí? No, späť k hudbe Mahogany Rush.

Marino mixuje skladby hlava-nehlava, tu sa zjavia klasické bluesové kúsky á la Who do you love, či Roadhouse blues, tam sa promenáduje sólová tvorba (Free, Juggernaut) a inde sa vrhá k staršiemu materiálu Mahogany Rush (You got livin’, Electric reflection revisited), nechýbajú ani nekonečné exihibície samotného gitaristu (napr. Sky symphony to a little town). Celkovo je tu dvanásť skladieb a prím hrá gitara. Neustále. Keby som mal vybrať nejaké top skladby, fakt ma baví gitarová exhibícia v skladbe Poppy a neopočúvaná a kreatívna verzia Who do you love tiež nie je na zahodenie. V podstate je to prehliadka rýchlych prstov a rúk (nechýba bubenícke sólo). O výkone v Rock’n’roll Hall of Fame nevraviac, ale to by sa dalo menovať takmer všetko.

Prax nás učí, že teória je pojem neistý, priveľmi snivý a fantazijný. Vonkajšie vplyvy, ako napríklad doba vzniku, stav hudobného biznisu, náklonnosť davov k zvukovým trendom, to všetko dokáže spoľahlivo zahubiť aj najvydarenejšiu hudbu. Marino a spol. však nedali kožu lacno a minimálne po hernej a zvukovej stránke si až na výnimky uchovali svoju prirodzenosť. Hendrixovsky nasiaknutá muzika, čo k tomu dodať. Kto má rád vééééľa gitary, ten sklamaný nebude.
reagovat