Utopia - Utopia (1969)

To boli časy. Postupne som sa prepadal do ošiaľu objavovania všetkého, čo prelom 60. a 70. rokov ponúkal na CD. Časy pochabej mladosti a nevinnosti, kedy pár stoviek albumov predstavovalo celý svet a obava, že o pár rokov už nebude čo objavovať, ešte vyzerala reálne. Dnes je to naopak, je jasné, že niet prečo mamonárčiť, jeden život stačí sotva na zlomok toho, čo človek vyprodukoval a prvok rezignácie sa logicky pretavil do vnímania hudby. Vtedy som žil každou novou starinkou, teraz žijem pre všetko možné a k hudbe sa utiekam ako k ostrovu samoty, na ktorom sa môžem hrať na piráta a hľadať zakopané poklady, čo som tam kedysi zanechal. Hotová utópia. Ako napríklad Utopia.

Hneď od priamočiareho nástupu rytmiky a narifovanej kvílivej gitary v klasike I just want to make love to you je jasné, že bluesrockové podhubie konca 60. rokov sa pomaličky ale isto mení na hard rock. Správny hrdzavo znejúci hlas speváka to už iba podčiarkuje. Nie, že by išlo o niečo prevratné, Utopia to po vzore celej americkej rinčiacej scény jednoducho perie do poslucháča, čo jej sily stačia. Napriek tomu si zvuk zachováva čitateľnosť a neprehlušuje ako napr. Sir Lord Baltimore. Vanillafudgeovský pokus o akusticko-elektrický slaďák s krátkym názvom Me je fajn, krátky stounesovský kúsok Young and crazy neurazí, rovnako ako vrcholná hard rocková pecka Who’s this man. Pre takéto skladby žijem! Pomalý klavírno-harmonikový blues Walking blues je štandardom tých dôb, z príjemnej atmosféry postupne vygraduje až do zeppelínovského How many more times, čo dodať. Zvesela rozrockovaný Working man má v sebe dokonca niečo hitové (spevný refrén, pozitívny náboj) a keby sa niekedy dokázala formácia Led Zeppelin tváriť ako americký hard rock, mohlo by to znieť ako On my feet again. Blood, Sweat and Tears bez dychov z debutu pripomenie clivý blues Ain’t no reason (I love you more than you’ll ever know) a potom to príde. Presley by radšej uveril, že ho unesú mimozemšťania, než že by existovala blues-hard rocková verzia jeho hitu Hound dog. A rázne stavy pokračujú v I wonder. Posledná skladba albumu, Back-stabbin’ woman, netrvá dlho, akustická giatara, slajd, to sa nedá pokaziť.

Čím to uzavrieť? Pre blues rockové neokrôchanosti v úvode spomínaného prelomu mám slabosť.

reagovat