Amon Düül II - Phallus Dei (1969)

Ak sa bavíme o skutočne psychedelickom Krautrocku, nemožno opomenúť jednu z najslávnejších formácií tohto druhu, a síce Amon Düül II. Slávnym kúskom sa stal už debutový album s mierne provokačným názvom Phallus dei.

Už úvodná uletená psycho záležitosť Kanaan nenechá nikoho na pochybách, že skupina mala rada jednak trošku toho orientálneho halúzenia a najmä poriadnu snahu o vymedzenie sa mimo zavedené prúdy dobovej pop mjúzik. Niekto možno spomenie Pink Floyd, ale nazdávam sa, že miera absurdnosti je v prípade Amon Düül IIniekde inde. Kto neverí, nech si vypočuje uchechtanú a upišťanú záležitosť Dem Guten, Schönen, Wahren. Dojem dopĺňa aj jeden z najnepríjemnejších jazykov, aký poznám, nemčina (aj keď uznávam, že je to dané tým, že som sa ju musel kedysi dávno povinne učiť). Šokovať za každú cenu, to je ambícia, ktorá vedie napríklad k tomu, že sa skladba pomenuje Luzifers Ghilom. Je to taká meditačná halúzka, nechýba dadaistický pokec a tak. Henriette Krötenschwanz uzatvára „pesničkovú“ časť albumu a moc dlho jej to netrvá (sotva dve minúty). Pochodový rytmus a žensko-mužské dueto robia z tejto vsuvky asi najlepšiu skladbu na albume.

Titulný opus Phallus dei si vyhradil bezmála dvadsaťjeden minút. Tam sa však už hudba stráca až priveľmi. Hneď na úvod je tu číra zmes akýchsi zvukov, ktoré mohli vypadnúť z dajakého čiernobieleho starého duchárskeho hororu. V kombinácii s obrazom by to malo zmysel, takto je to len taká koláž ničoho pre nič. Darmo, nie každý zvuk je hudba i keď je hudba zvuk. Napokon sa pridá rytmika a gitara zahaluzí sólo, ktoré by zneistilo aj budhistického mnícha v tranze. Časom dôjde aj na pokojnejšie pasáže, dokonca sa zjavia určité melodické motívy, ale vždy sa to rázne usekne, napríklad perkusijnou vsuvkou, do ktorej všetci napodobujú zvuky džungle a cítia sa asi strašne fajn. Ani nechcem vedieť, čo za medikamenty užívali.

Aj keď z celého albumu vyžaruje snaha dokazovať, ako veľmi je všetko neortodoxné, uletené a absurdne výsmešné, inštrumentálna zložka sa zväčša drží klasických foriem rocku a gitarové sóla sú priam štandardné, nuž som schopný si toto dielo bez väčších problémov vypočuť a užiť. Nie som práve fanúšik prílišnej psychedélie, ale sú dni, kedy dobre padne. Predstava, že by som takúto hudbu počúval majoritne, ma však desí. Asi by sa zo mňa stal v horšom prípade nervovo labilný jedinec a v ešte horšom prípade by som podľahol ilúzii, že sa tým stávam členom spolku náročných poslucháčov a ufňukaných báb, ktoré svet nechápe. Hrozná vízia!

P.S. Na CD od Repertoire z roku 2001 je ako bonus nalepených hneď päť kúskov, štyri diely Freak out requiem a Cymbals in the end. Je to akoby pokračovanie psychedelických orgií titulnej skladby z debutu, najviac ma oslovuje tvrdá rockovica Freak out requiem II.
reagovat