Darryl Way's Wolf - Night Music (1974)

Mix fusion s husličkami, poslucháčsky prívetivými melodickými motívmi a zrozumiteľným spevom, ktorý obstaráva skvelým hlasom obdarený John Hodkinson, to je v kocke charakteristika tretieho albumu skupiny okolo ex-curvedairovského huslistu Darryla Waya s názvom Wolf.

Už úvodná skladba The envoy to spĺňa na sto percent. Po speve všetko stíchne a začnú plakať husličky. Krásna medzihra donúti následne zvyšných inštrumentalistov dupnúť na plyn a tým sa frenetické sólo stáva vrcholom albumu. A zmeny nálad sa, ako to už v tejto hudbe býva, ešte párkrát dostavia. Nudnejšia balada Black September zaváňa rádiom, Trošku jej pomôže, že gitarista narýchlo prehrabe dostupné struny v rámci obligátneho sóla. Flat 2/55 pomaly graduje a je plná meditatívnych plôch. Že je to inštrumentálka, je hádam jasné už z názvu. Rýchlejšia, ale značne zvukovo umravnená skladba Anteros sa vďaka spevu dosť podobá atmosfére skladieb od If (až na tú sterilnú mravnosť). Odľahčený, synteticky znejúci, úvod skladby We're watching you ma baví. Skladba má v sebe niečo z art rockovej dobovej vlny, je to vlastne balada, ale znie presvedčivejšie než tá čierno-septembrová. Kryštálovo čisté gitarové sólo má v sebe zaujímavý citový náboj, kto nemá rád rôzne synťákové zvuky, toho však tento kúsok pripraví o uši. Moderne (na rok vydania) znejúca rýchlejšia záležitosť Steal the world nechá vyniknúť (okrem spevu) hlavne inštrumentalistom, pod ťahavými tónmi plačlivých huslí kope bubeník ako o život, parádna momentka, najmä, keď sa v tomto sólovom inferne začne zasa spievať bez toho, aby sa sólo zastavilo! Skvelá je aj záverečná vec Comrade of the nine. Akoby som počul (zasa, viem) If v starej dobrej forme.

Rutinný album solídnych muzikantov si občas rád vypočujem. Night music – spevné fusion s husličkami. Kto to má rád, ten sa nudiť nebude.

reagovat