Bonamassa, Joe - No hits, no hype, just the best (2012)

Joe Bonamassa je dnes kráľom blues rockových gitaristov, čo nemá dané v citovej rovine, nahrádza technikou. Niekoho to ohúri, mňa ani nie, ale to neznamená, že by som si ho občas nevypočul. Odkedy som začal po dlhšej pauze kupovať časopis Classic Rock, ktorý pravidelne ponúka aj súčasnú hudobnú produkciu na CD, nič ma nepotešilo viac ako výber z tvorby tohto chlapíka (skoro všetky albumy majú svojho zástupcu, chýbajú len dva, pričom So it’s like that za nič nestojí a vlastne nechýba, ale Had to cry today je škoda). Predsa len som ho posledných pár rokov ignoroval. Tak sa spolu pozrime na No hits, no hype, just the best.

Všetko načne skladba Blue and evil. Kombinovať akustické blues s akousi orientálne nafetovanou vyhrávkou je na úvod silná káva, potom sa z toho spraví akýsi zeppelin-like rock, nie, že by to bolo zlé, ale... Akási komerčná náladovka Dust bowl si so sebou nesie veľmi podobný komentár, hlavne to „ale“. Našťastie, neplatí to o posadenom blues rockovom kúsku The ballad of John Henry. To je fajnová vec, dokonca obsahuje aj niekoľko tichých pasáží. Ešte lepšia vec je Sloe gin, kúzelná balada a jedna z najlepších skladieb, akú od Bonamassu poznám. Hitovo ladená spevná skladba Miss you hate you má pozitívnu náladu. A opäť je tu akási „južanská“ folková melódia, ktorá však ku skladbe Black lung heartache vôbec nie je na škodu. Samozrejme dôjde aj na full forte elektrifikované pasáže, ako je u Joea zvykom (nazvať ho originálnym by bolo značne trúfalé).

Nastupuje chvíľka iných ako sólových aktivít, dve skladby z dvoch albumov superskupiny Black Country Communion (okrem iných je tam Glenn Hughes). The Battle for Hadrian’s Wall aj One last soul sú vybraté s citom pre najhoršiu voľbu, podľa týchto dvoch skladieb to pre produkciu skupiny veľmi nehovorí, ešte, že som si albumy kúpil bez vypočutia vopred, inak by ma podobne ladená ochutnávka skôr odradila. Do tretice je tu skladba Sinner’s prayer z albumu, ktorý Joe nahral spolu so speváčkou Beth Hart. Tá má príjemný hlbší hlas a prezentuje sa tu pomalým blues, aké mám rád.

A sólová tvorba je späť. Akustická rýchloprstá exhibícia Woke up dreaming nemá chybu, však je z doby, keď bol ešte Joe svieži zjav na hudobnej scéne. Kratučká Palm trees helicopters and gasoline je z podobného súdka, akurát je to inštrumentálka. Mňam. A je tu záver. Asking around for you si fičí v pomalom bluesovom ladení, nejaké sláky v pozadí to nemôžu pokaziť. Joe je jednoducho bluesman, aj keď moderný.

Prekvapuje ma, že album má slabú hodinku. Šlo by doplniť zo štyri-päť skladieb, napríklad z tých dvoch albumov, ktoré nemajú zastúpenie a bolo by to dokonalé. Rovnako by som volil úplne iné skladby z Black Country Communion, zážitok by bol lepší. Takto je to „iba“ dobrý orientačný výber od interpreta, ktorý sa už netají ambíciou patentovať si slovo workoholik.

reagovat