Foghat - Anthology (2000)

Savoy Brown mám celkom rád, album Looking in obzvlášť, a tak asi nikoho priveľmi neprekvapí, že keď sa v skupine Foghat zjavila hneď trojica hráčov zo zmieneného albumu, musel som sa s ňou skôr či neskôr oboznámiť bližšie. Nepamätám si presne, v ktorom roku po roku 2000 som si kúpil toto dvojcédéčko, ale už je to dosť dávno. Nablýskané boogie s nezaujímavou rytmikou, ale o to zaujímavejšími sólovými gitarovými výčinmi, to všetko orientované na americký konzumný trh, nemuselo by to byť úplne zlé. A nie je. Pravda, túžba vlastniť ďalšie diela skupiny vo mne neuzrela. Nič to nemení na tom, že pár skladieb je tu viac ako iba skvelých. Debut na druhom nosiči niekedy zhodnotím samostatne, teraz si vezmem na paškál antológiu.

Pätnásť skladieb sa sústreďuje hlavne na ráznejšie polohy nachádzajúce sa na albumoch zo 70. rokov (a jedna výnimka je z roku 1981), čo je super. Na úvod je tu koncertné prevedenie pomerne tuctovej spevnej hitovky Fool for the city, ktorá sa zjavila na rovnomennom albume. Kapele to pódiovo šliapalo, čo je pre tento druh muziky dosť dôležité. Dlhé sólové plochy plné kvílivej gitary a southern rockových triol nemožno prepočuť. A spevnosť si zachováva i svieža vypaľovačka Drivin' wheel s podarenou slajdkou. A máme tu prvý vrchol výberu, vražednú hard rockovú pecku Honey hush, tá je surovejšia než gazelie stehno ohrýzané tigrom kdesi v buši, navyše, motív nie nepodobný Train kept a rollin' sa tu skvelo variuje a gitarové sóla sú rozpálené dobiela, dokonca dôjde aj na unisono hlasu a gitary, čo je sólová fičurína, ktorú zbožňujem. Opäť je tu veselé a pomerne umravnené boogie, volá sa Eight days on the road a k dobru má niečo, čo kapele išlo viac než skvelo. Hovorím o momente, kedy skupina dynamicky padne a v tajuplnej medzihre vygraduje motív, ktorý sa v celej skladbe zjaví iba raz. Ťažká gitarová šprintérka Easy money poteší dušu nejedného hard rockera, Night shift zasa dovádza do dokonalosti spomalená bluesovo zafarbená sólovka striedajúca i sprevádzajúca spev. Odľahčená skladba Road fever využije aj nejaké tie dychy, skladba Stone blue obsahuje skvelé gitarové sólo a najlepšiu gradujúcu medzihru, akú som kedy od Foghat počul. Turn up the radio by dnešné stanice veru nerozdýchali, rockeri však chrochtajú blahom. Najvýznamnejším kúskom skupinovej invencie však ostáva skladba Slow ride z albumu Fool in the city. Je tu prítomná v koncertnom šate, spočiatku je to taká zaujímavo rytmicky poňatá chytľavá štadiónovka, nechýba vsuvka you know the rhythm is right a následne sa to celé zrýchli, nastúpi gitarové sólo, rytmika postupne naberá obrátky až kamsi za dvojciferné machy a gitara v ničom nezaostáva! Je to bomba a nech len niekto skúsi povedať, že Foghat bola sterilná rádiovka! Hard rockovo posadená Don't run me down prináša aj rýchle refrény, ale vrcholom je záverečné sólo, ktoré v úvodnom pomalom motíve postupne jemne graduje, pričom rytmika sa obmieňa úplne minimálne, aj tak však počuť asi jediný pokus zo strany bubeníka o nejaké premyslené vystavanie svojej hry. Koncertné prevedenie sluší aj pomerne vtieravej veselici Home in my hand, ktorá sa pôvodne nachádza na albume Energized z roku 1974. Klasika My babe tu fičí v rozjarenom tempe, čo je milé. Škoda, že je na výber zaradená aj dvojica skladieb z roku 1981 a 1979. Radšej by som uvítal niečo z druhého či tretieho albumu, ale čo už. Live now pay later by nemusela byť úplne zlá vec, ale ten zvuk... Bŕŕŕ! Zato Somebody's been sleeping in my bed je absolútne nepočúvateľná záležitosť. Akési sterilné čudo judo nezachráni ani pokus o sólo. Na záver si prídu na svoje aj bluesmani, vražedne rozbehnuté boogie Chateau Lafitte 59 boogie považujem za najlepšiu skladbu skupiny a úžasnú bodku za týmto prierezom útrobami produkcie Foghat.

Výborné je, že je tu kompletne aj debut z roku 1972, ktorý v dobe vydania tejto antológie na britskom trhu na CD nebol a mne tak doplnil niekoľko ďalších dobrých skladieb, ako napríklad I just want to make love to you alebo Gotta get to know you.

Chápem, že je skupina často radená do zástupu rádiových boogie zoskupení typu Status Quo, ale oproti nim má v talóne chuť solídne sólovať, čo to dá, a počúva sa viac ako dobre. Svojho času som sa jej napočúval tak, že ešte aj dnes dokážem spamäti odujúkať prakticky celé cédéčko. Hold, americky ladený boogie hard rock mi sedí i pasuje.

A ako alternatívu k bestofu by som odporučil celkom zaujímavé DVD Millenium tour s Bassettom od Molly Hatchet, ktoré sa zjavilo krátko pred Peverettovou smrťou.
reagovat

pito63 @ 01.04.2012 15:17:09
Tento výber nepoznám, ale, na rozdiel od Teba, po zoznámení s tvorbou Foghat, som si dal záväzok, že postupne dokúpim všetky štúdiovky a live albumy; táto skupina to naživo vie. Hudba ma baví, nič iné k tomu neviem povedať. Snáď toľko, že "Slow Ride" je pre mňa hymnou skupiny.
Hejkal, vďaka za pekné čítanie!