Freedom - Is more than a word (1972)

Posledný album britskej blues rockovo zrockovatenej skupiny Freedom sa mi do zbierky dostal ako prvý. Najprv som si nebol istý, čo si o ňom mám myslieť, čo skladba, to iný typ hudby, jasné, blues rock v pozadí nešlo prepočuť, ale materiál sa nevyznačoval nejakou kompozičnou zložitosťou či nápaditosťou (každú skladbu akoby už človek niekde počul), hráči však hrajú schuti a vlastne sa to celé počúva bez najmenších problémov. Komplikovane vyrezávaný obal musel byť na platni pôsobivý, papierové prevedenie od Akarmy však cédéčku dodáva na zaujímavosti. Že sa na ňom nachádza báseň Freedom is more than a word od Laurencea Craig-Greena, ktorá vyšla knižne už v roku 1628, osvetľuje nielen názov albumu, ale aj to, že niektoré idey sú nadčasové.

Album Is more than a word je pestrý. Hneď úvodná skladba Together odkazuje celkom otvorene k známym skladbám „funkového“ typu od americkej poprednej hard rockovej skupiny James Gang, ktorej Freedom predskakovala. Niekto tam hrá aj na husle, ale na obale a ani na nete som nenašiel odpoveď, kto by to mohol byť. Skvelá kombinácia a vrchol albumu hneď na úvod, čo bude nasledovať? Pokojné blues Miss Little Louise vystrieda svižný variant toho istého v rock and rollovom šate počujúci na meno Sweaty feet. Prvú stranu platne uzatváral dlhší improvizačný „džem“ nazvaný príznačne Brainbox jam. Ide o pomerne rytmizovanú záležitosť, v ktorej si zasóluje predovšetkým dravá gitara. A je tu ďalšie prekvapenie, Black snake, totiž, Direction. Klavír á la Atomic Rooster dominuje nielen slohe, ale aj sólu, ešte aj gitarista sa pri svojich eskapádach bez jeho podkladu nezaobíde. Bombou je aj známa skladba Going down, ktorú hral kdekto od Jeffa Becka po Karthago, a prvý raz sa pravdepodobne zjavila na albume od zabudnutej skupiny Moloch, ktorej album produkoval Don Nix (a ten sa podieľal na produkcii viacerých známych interpretov, ktorý museli povinne tento kúsok hrávať). Surovejšiu verziu nepoznám. Posledné dve skladby sa otočia o stoosemdesiat stupňov a prinášajú pokojné balady plné externých aranžmánov. Dream krátko upokojí rozvášnenú dušu rockera a dychmi obťažkaná záverečná Ladybird balansuje niekde na hranici gýču.

Postupom času som si toto dielko mimoriadne obľúbil a stalo sa odrazovým mostíkom k ďalšiemu pátraniu po albumoch skupiny, ktorá si slobodne hrala hudbu, aká mi je blízka.

reagovat