Winter, Johnny - Live Johnny Winter And (1971)

V marci 1971 vyšiel prvý Winterov koncertný album označený ako Johnny Winter And – Live.

Kapela hrá divoko, viac sa však sústredí na blues, či už pomalé (It’s My Own Fault) alebo nesmierne rýchle (Good Morning Little School Girl, Mean Town Blues) a rokenrol (Rock And Roll Medley, Johnny B. Goode). Hardrockovo znie akurát najlepšia verzia hitu od Rolling Stones – Jumpin’ Jack Flash. To je neskutočná záležitosť a pre mňa vrchol nielen albumu, ale aj Wintera ako takého. Účasť Bobbyho Caldwella za bicími je rozhodne prínosom, jeho agresívny a plný herný štýl dodáva muzike punc ráznosti. Vôbec, Johnny Winter je hudobník, ktorého muzika sa žije na pódiu. Tam je nespútaný a dravší než v štúdiu, to je veru čo povedať, keďže aj v štúdiu si ako jeden z mála zachovával svoju živelnosť. Aj preto mám rád živú muziku, má pre mňa presahy, ktoré sterilné štúdiové prostredie nedokáže preniesť jedna k jednej. Darmo je niečo napísané do noty a zahrané práve tak, keď strčíte partitúru do rúk desiatich hráčov, ktorí ju zahrajú verne, vždy dostanete iný výsledok. Hudbu nemožno oddeliť od človeka, to nejde, iba ak v teoretickej rovine. A hudobník na pódiu, to je prežívanie muziky, čosi, čo si cením nadovšetko. Blues je navyše primárne o cite, preto v ňom toľko technicky nesmierne disponovaných hudobníkov často pohorí. Mať feeling je nadovšetko a ten nemožno zapísať do nôt.

Pravda, chápem, že zvuk živej nahrávky nie je nič pre audiofilov, ktorí sú ochotní kúpiť si desaťtisícové káble, aby mali placebo „lepšieho“ prenosu zvuku. Inými slovami, zvuk je drsný a štipku zahuhňaný. Pre mňa je to prirodzené životné prostredie, v ktorom sa pohybujem s istotou trénovaného poštového holuba, vždy sa vrátim na miesto, ktoré je mi domovom.

Johnny Winter naživo, to je totálne brilantná jazda po „čiernej“ muzike. A preto hodnotím absolútne.