E. A. Poe - Generazioni (storia di sempre) (1974)

Ďalšia z dosiek, ktoré mám z krajiny pôvodu, sa hneď od začiatku svojim Prologo jasne vymedzí kamsi k ťažšej psychedélii kríženej tu s džezom, tam s niečím rockovým. V pomalšom tempe sa ozve zadumaná basa, do toho pištia klávesy a po chvíľke je z toho rázny sabbathovský hard rock. Avšak skladba Considerazioni po vzore kúzelníka vyťahuje z klobúka jedného hudobného zajaca za druhým, až sa čudujem, že to nebudí dojem roztrieštenosti. Per un’anima vytasí akustickú gitaru a jemný spev, však bolo načase. Keďže Taliani radi spievajú vo svojom jazyku, majú tie ich balady značne prehnaný temperament, aj keď sú pokojné a to sa mi strašne páči. Rázny nástup Alla ricerca di una dimensione skladbu dovedie do výrazne classical rockového kraja, klávesy na všetky spôsoby ovládajú dianie a zvyšok nástrojov im zdatne sekunduje. Kontrast baladického spevu a nebaladického hard rockového sólovania je skvelý. Citlivý klávesový úvod načne druhú stranu platne. Ad un vecchio je síce pomalá, ale o to zlovestnejšia skladba. La ballata del cane infelice sa akusticky mandolínovo a ostrovne rozlieva po roztopašných letných plážach južného Talianska, takáto atmosféra sa v našich zemepisných šírkach dosiahnuť nedá, ani keby sme náhodou patrili k promile úspešných zlodejov, čo majú vilu na pobreží a jachtu pri pobreží a na Slovensko chodia iba na dovolenku. Titulná skladba Generazioni tiež začína ospalo, ale nebojte sa, nielen Freddy Krueger, ale aj E. A. Poe je majster nočných môr (pravda, nedajte sa pomýliť nedobrým hollywoodskym filmom Havran, ktorý teraz beží v kinách). Spevný art rock prvotriednej talianskej akosti možno nedesí, ale rozhodne núti človeka dávať pozor na každý tón.

Verte-neverte, aj takéto pestré zabudnuté dielka si občas rád vypočujem.

P.S. Nedá mi nespomenúť aj tri skladby z roku 1976, i keď sa na albume nenachádzajú. Jaws main title má temný klávesový sound a džez rockovú rytmiku s patrične naladenou gitarou a je prostá spevu. Aj druhá strana singlu je inštrumentálka (ak nerátame nejaké lalákanie). Jaws end title si s mandolínou jemne pláva po bezpečných vlnkách niekde v blízkosti pláže. No a La canzone dell’angelo má až komerčne ladené klávesy a celé je to príjemný slaďák.

reagovat

bora @ 01.05.2012 18:48:22
Tohle je jediná italska skupina jejíž cd mám,je to trochu místy hudební chaos ale je to dobrá deska italské scény sedumdesaátých let.stojí zato ji mít je to něco uplně jiného než z anglie alespon pro mne.

hejkal @ 02.05.2012 06:23:42
Hej, je to zmeska, ale počúva sa dobre. Myslím si, že do talianskej scény sa oplatí ponoriť aj hlbšie, sám mám niečo okolo šesťdesiat cédéčok a určite si viem predstaviť aj raz také množstvo, ktoré by mi spestrovalo hudobné cítenie.