Ocean - God's clown (1976)

Už je to nejaký čas, čo sa mi v zbierke ocitol debut francúzskej hard rockovej skupiny Ocean. Podpultovka z Roxy, odpoveď na výzvu, nech ma niečím dobrým prekvapia, sa mi veru vyplatila. Že sa krajina úchylných pojedačov slimákov i žiab a domovina absurdnej kapely Magma v jednom môže popýšiť aj solídnym rockovým základom, som dovtedy netušil. Celkom by ma zaujímalo, či existuje nejaký web v inom ako francúzskom jazyku, ktorý by encyklopedicky zachytával miestnu scénu 60. - 70. rokov. Každopádne má album God's clown aj zaujímavý námet obalu, božie oko plače a rozbúri vody oceánu, ktorý z nudy zaplaví nejaké to pobrežné mesto.

Vesmírne energie zahlučia a do toho sa ozve jemná sloha skladby Sunny day, ktorá akoby vypadla z dajakého albumu Rush. Havajózna vokály napokon pretne gitarový rif a v mierne sfunkovanom rytme sa nám až do konca servíruje akási rocková skladba, z ktorej čnie predovšetkým plavná basa, sťaby Mount Everest medzi európskymi končiarmi. Nejaké tie inštrumentálno-rytmické vsuvky naznačujú, že priamočiarosť sa opila a s niekoľkými promile v tele dokáže už iba zložito motať jeden motív za druhým. Slovom, aj tí, čo sa vymedzujú voči vymedzeným, by si tu mohli prísť na svoje. Evokačné mrmlanie a v ňom jakotu, ani keby speváka všetci čerti z kože drali otvorí parádnu zeppelínovskú meditačku Strange rain. Niekto by v tom možno našiel pečať Orientu. Zložitejšie rytmické medzihry i uletené "aákané" momenty sa neboja dať o sebe vedieť, takže mi teraz napadlo, že je zábavné počúvať od frantíkov anglické texty (na obale je všetko prezentované francúzsky). Mierne nepokojný song Love is blind poteší nielen nevidomých, čo platí aj o vrcholnej skladbe albumu, The loneliness of the long distance. Tá začne svižne, basa jančí nad bicími, nejaké tie perkusie šumia naokolo, ale najlepšie je nekompromisné zachripené gitarové sólo, ktoré si berie slovo v srdci celej skladby. Reminiscencie na Led Zeppelin sa najvýraznejšie prejavujú v skladbe s optimistickým názvom From death to life. Opätovne sú inštrumentálne medzihry pomerne prešpekulované a funky v tom nevycíti iba necita, čo nečíta definície hudobných štýlov a žánrov, hoci iba z Wikipédie. Asi som sa o tom ešte nezmienil, ale jedna skladba prakticky okamžite prechádza do druhej, nuž vyhrávaný pomalý a emočne nestriedmy úvod skladby Fields of pain znie ako nejaký dovetok predchádzajúceho kúska. Jasné, je to balada, ale od polky sa z nej stane temná hard rocková záležitosť, čo kvitujem. Kvílivá gitara si nezadá z jednou keltskou vílou, takže počúvajte len na vlastné riziko. The juggler je sekaná tvrdá a hrôzostrašná hard rocková záležitosť so stop-timemami všade, kam ucho namieri. Paráda. Na záver sa nám servíruje ďalšia poskakujúca rytmika počujúca na oslovenie With the sound I can escape. Rozhodne jej to sluší.

Priaznivci gitarového rockovania s jačákom namiesto spevu si určite prídu na svoje. Kladom je aj čistý zvuk (Rush nemôžem nespomenúť) a túžba venovať čas aj kompozícii. Jedna z najvzácnejších perál mojej zbierky.

reagovat