Karthago - Second step (1973)

Z nemeckej scény prelomu 60. a 70. rokov mám viacero srdcoviek, album Second step z roku 1973 patrí medzi ne. Dostal som sa k nemu pomerne mladý, nuž ma dosť formoval, čo, pravda, nemôžem pri jeho opise ignorovať. Vopred varujem, že toto dielko budem hladiť, pretože aj ono ma pohládza na duchu (či na duši, podľa toho, kto v čo verí).

Brutálna rozbehovka Pacemaker mi silno pripomína (náladou) skladbu od Armageddon, konkrétne Buzzard. Kto pozná, vie, kto nepozná, ten sa dozvie, že je to záležitosť nekonečných sól a vyhrávok, rýchleho tempa a tak. Hard rock ako remeň, gitara horí, klávesy pražia, všetko je tak, ako sa na správnu inštrumentálku patrí. Krásne posadená spevovka I don't care rozdáva silné city všetkým slabým citlivkám, pričom to nie je slaďák a k slovu sa dostáva aj správne rockový spev Joeyho Albrechta a množstvo sprievodných ááá vokálov, béé by znelo, akoby vyplazovali jazyk, nuž nemám výhrad. Besné gitarové sólo je už len povestným korením do guláša tvrdých rockových pochutín. Klavírne cnenie prináša zadumanejšiu náladovku Crosswords & intermissions. Opäť sa tu sóluje ani keby im za to platili, čo je to však v porovnaní s dokonalou atmosférou pekelnej skladby Don't send me your money, send me your heart. Je to balada, je to hutná hard rocková flákotina, je to skrátka bomba! Ďalšia pomalšia záležitosť, Wild river, je famózna (takým tým poctivým spôsobom, nie tak, ako je dnes zvykom, že všetko je považované za veľdielo už len preto, že to je). Mrazivý refrén dopĺňajú asfaltové slohy, až džezová sólová medzihra necháva vyniknúť aj perkusionistovi, takto podané šumítka a tlčítka veru môžem! Precitlivená skladba Lamento juvenil (start to fight) ponúka niekoľko zaujímavých pasáží, perkusie sú opäť v popredí, klávesy si strihnú klsické hard rockové sólo, ale v podstate je to derivát Santanu. Kvákadlo rozprúdi rozkolísanú pieseň California gigging. Je v nej zakódované viac ako len náznak budúceho smerovania skupiny. Funky však ešte stále znie dosť tvrdo, strieda sa s príjemnou hard rockovou vsuvkou a ozvláštňuje ho aj ústna harmonika, čiže to nie je vôbec zlé. Monumentálny záver obstaráva "Oberbaum" bridge. Precítený spev v úvode sa pretaví do strednotempovej rockovice, ktorá sa počúva jedna báseň. Taká, čo vznikla pred postmodernistickou dobou, ktorá na jednej strane pohla umením, na strane druhej priniesla aj odpadu ako nemenovaní slovenskí susedia plní ekologických kecov. To by ani neprekážalo, nebyť faktu, že sa pre tie kopy hnoja stratilo to dobré, čo to obsahovalo (pozdravujem hlavne literárnu postmodernu a nepozdravujem hudobné a ani maliarske či sochárske "alternatívne" smery).

Bonusový singel ponúka ráznu verziu Johnny B. Goode a zaujímavú (rovnako vydarenú) podobu klasiky Going down. Tá skladba sa počúva sama.

Tento album odporúčam každému na počkanie. Hard rock z kategórie nestarnúcej lásky, medzi Birth Control a Frumpy sa veru nestratil a nestratí. Zásadná nahrávka nemeckej proveniencie o akej archivári snívajú a kritici sa jej desia, lebo ju budú musieť pochváliť.
reagovat