Lucifer Was - The divine tree (2007)

Norští Lucifer Was se v roce 2007 předvedli skvělým retro hard rockovým albem. Na daný styl docela dlouhá stopáž písní, avšak 5 hutných a valivých, u Deep Purple inspirovaných songů s poctivým zvukem hammondek nenudí. Na mimořádném a poctivém vyznění skladeb se podílel také norský rockový veterán a kytarista Freddie Lundquist, který skupině vypomohl s několika skladbami a rovněž desku ve svém studiu vyprodukoval. Třešničkou na dortu je ponurá a pomalá balada Crosseyed s výborným sborem a flétnou. Tuto skoro jedenáctiminutovou skladbu Thor Engen složil po inspirativním setkání s Ianem Andersonem z Jetro Tull a je jakousi parafrází na jejich Croos Eyed Mary.

Kdyby toto vzácně vyrovnané album vzniklo o třicet let dříve, bylo by dnes legendou. I tak mezi záplavou různých dnešních retro spolků kvalitou materiálu tato deska jasně vyčnívá.
reagovat

Tretí album Nórov z Lucifer Was som si kúpil v čase jeho vydania s nesmiernou zvedavosťou, či sa skupine po rokoch podarí priblížiť k svojmu debutovému veľdielu.

Po niekoľkých chrámových litániách nastúpi klasický gitarový hard rockový podmaz s nezameniteľnou flautou a už to jede. Titulná skladba The divine tree nadväzuje na debut a je škoda, že tým vlastne voje väzby ukončí a flautu pošle na odpočinok. Ďalšia svižná záležitosť Determination má určité moderné náznaky. Tým nemyslím skvelú harmoniku, ale HIM-like refrény, kde sa skupina evidentne inšpirovala spomínanými bôľnymi Fínmi s Ville Valom (či ako sa volal) v čele. Našťastie, za osem minút sa zjavia vo frekvencii podobnej výskytu UFO nad mostom SNP v Bratislave, čo je fajn. Parádna mrazivá gitarovka On Earth má navyše vtieravú naliehavú atmosféru, čím nechcem povedať, že z nej človek zaľahne a už nevstane. Navyše, nielen vďaka klávesom sa mi v duchu vynára obraz Deep Purple z obdobia Perfect strangers. Ešte markantnejšie je to v dokonalej kombinácii mohutného rifovania a úsečných slôh s názvom Almost home. Vlastne, v kombinácii s pretekajúcou melodikou sa dostávame kamsi k Uriah Heep v skladbe Rainbow demon (ale nehľadajte priamu podobnosť, je to úplne iná skladba, ide o atmosféru). Metalový úvod v The first mover naznačí, že sa dostávame k ďalšej modernejšej skladbe, našťastie sa od spevu dostaví klasický hard rock a je to vybavené. Na škodu jej musím pripísať takú tú metalovú akože náladovú dohru, kde sa nesóluje, len sa dookola vyhráva to isté (už v predchádzajúcej skladbe sa takýto kúsok zjavil). Záver patrí monumentálnej balade Crosseyed, v úvode akusticky šumí, neskôr melodramaticky roní slzy a celé je to dlhé desať minút, pričom by som to vedel počúvať aj raz toľko. Obzvlášť podarený je melancholický nádych, ktorý opantáva celú kompozíciu , tak to mám rád.

Temnejší priamočiary hard rock pre staromilcov nikdy neznel pohodovejšie. The divine tree je tu pre mňa a to si v dnešnej dobe cením. Isto, veľdielo vyzerá inak, ale počúvam ho rád.
reagovat