Grand Funk Railroad - Phoenix (1972)

Niektoré albumy sú dôkazom, že geografické zohľadňovanie muzikálnych prejavov nie je vždy dané. Americká hardrocková formácia Grand Funk sa napríklad prevtelila do kontinentálnej (berme aj ostrovčeky) podoby tak, že by jej nejeden z klasickej rockovej hardrockovej trojky (britskej, nie švédskej) závidel. Album Phoenix skrátka klame telom.

Stretnú sa dvaja antiglobálni teroristi a dumajú, ako sa zviditeľniť. Popri prezeraní internetu, popíjaní kokakoly a počúvaní albumu Phoenix vášnivo diskutujú, aké je strašné, že sa stráca národné, o náboženskom nevraviac, nuž nečudo, že im skrsne v hlave spásonosná myšlienka. Je potrebné sa maskovať! Pod rúškom úteku pred vojnou alebo niečím podobným sa načim presťahovať k nepriateľovi a tam sa tváriť ako najvzornejší zástancovia demokracie, tolerancie a podobných zhubných vredov na tele pravoverného bojovníka za vyššie princípy. Oni sa nakoniec tí civilizovaní konkurenti o miesto pod slnkom nechajú oklamať a potom príde úder! A tak sa stalo.

V prípade Grand Funk šlo o jasnú taktiku presvedčiť Commonwealth, že ich muzika je vlastne britská. A to až tak, že napríklad úvodná skladba Flight Of The Phoenix dokáže oklamať poslucháča, ktorý napr. Deep Purple pozná len z výberovky, že ide o túto ikonickú skupinu! Neveríte? Počúvajte!

Medvediu zásluhu má na tom čerstvá akvizícia v zostave, klávesák Craig Frost, ktorého hammondky sú skrátka na nerozoznanie od hardrockového kánonu Spojeného kráľovstva. A že sa v tejto inštrumentálke ozvú aj husle? No a čo! Sedia tam! Album si udržuje skôr pomalšie a usadené tempo, či už ide o mohutnejšie kúsky (Trying To Get Away) alebo pokojné baladické vlnenie (Someone, Rain Keeps Fallin‘), pričom platí, že zmena nálady môže nastať aj počas skladby (pozri druhú zátvorku tejto vety). Klávesy dominujú, to môže poprieť akurát hluchý ignorant a to som nechtiac urazil ako nepočujúcich, tak ignorantov. Taká She Got To Move Me by bez nich azda ani nebola!

Kebyže mi niekto priloží nôž ku krku a vyzve ma, nech vyberiem najveľkolepejšiu baladu na albume, neváham ani okamih a udám Freedom Is For Children. V sociálnych protestsongoch si kapela hovela s labužníckym výrazom ležérneho brava uprostred blatoviska. Ale nemyslite si, občas sa kapela naladí aj na veselšiu nôtu, a preto si môžete smelo zaspievať hoci I Just Gotta Know alebo Gotta Find Me A Better Day a bude vám fajn. Ešte aj So You Won‘t Have To Die si veselo nôti a na vážne tóny dôjde len v medzihre. A aby som nezabudol, na záver je tu singlovka Rock & Roll Soul, viedla si úspešne v rebríčkoch v Severnej Amerike. Nečudo, je spevná i dravá.

Album si kapela produkovala sama, a preto môžeme smelo vyfabulovať názor, že šlo o vedomé vzdanie pocty velikánom britskej scény. A to pocty veľkolepej. Najeurópskejší album kapely, Phoenix, nemá chybu!
reagovat