Catapilla - Catapilla (1971)

K skupine Catapilla som sa dostal až potom, čo mi do ucha zanôtil album Waiters on the dance od Juliana Jay Savarina, kde spievala renessainceovská Anna "Jo" Meek. Šťastnou náhodou som sa dostal ku kontrabandu cédéčiek, ktoré som predával z Čiech na Slovensko a niektoré perly som si z neho ponapaľoval. Ako napríklad tento debut.

Bubeník zakotlí, zašumí činelmi a je to tu. Prichádza taká temnota, že by sa pán Mordoru mal čo učiť a azda by si aj oko vyočil. Naked death je jednoducho parádne tvrdá záležitosť, akoby sa chcela vysmiať vajíčkam namäkko. Korunu tomu nasadzuje rozkvákaná gitara, akoby sa Hendrix nechal pohltiť stádom žiab migrujúcim cez frekventovanú asfaltku. Dýchavičný meditatívny džez rock s dávkou psychického teroru, ktorý, ak by sa štatisticky vykazoval, tak určite predbehne domáce násilie na ženách. Správne, nikoho nediskriminuje a ťaživo klincuje obe pohlavia. Speváčka sa snaží budiť dojem strašidla spod postele, občas kričí ako hollywoodska hviezda, ktorej sa zlomil necht a celé je to nielen drsné, že by šmirgeľ od závisti pukol, ale aj smrtiace. Nie nadarmo sa úvodná štvrťhodina nazýva Obnažená smrť. Zasa, nemyslite si, že je tu spevu ako rajčinového pretlaku. Naopak, skôr vykazuje frekvenciu výskytu ako prvky z Mendelejevovej periodickej tabuľky s protónovým číslom 95 (a teda od Amerícia) a viac. Šupinatý zvuk podmazu zaujímavo kontrastuje s pomerne jemným spevom v takmer hitovej hard-džez rockovej skladbe Tumbleweed s bluesovým zakončením. A podobným ropným blues rockom sa brodíme aj v skladbe Promises. Medzihra s atmosférou, ktorá by sa okamžite dala vopchať do soundtracku k talianskym drakulovským hororom poteší, ale poďme do finále. To sa nazýva Embryonic fusion a ide o dvadsaťštyriminútovú prehliadku muzikantského šialenstva. Basa duní ako prílivová vlna, gitara chripí ako kardiak v poslednom ťažení, dychy jačia ako kastrovaný úbožiak bez umŕtvenia a občas do toho zapiští víchor zvaný Meek. Nejeden hard rock pri tomto znie ako pocukrovaný mäkkýš! Kiežby rockový džez vyzeral takto aj dnes, kedy sa s ním spája predovšetkým nechutná wolrd music. Našťastie, debutový album Catapilla je dôkazom, že je sa k čomu vracať a ešte aj ušetrím na lístkoch na džezáky. Všetko zlé je na niečo dobré.

Nie je to album pre každého, ale to neznamená, že nie je výborný.

reagovat