38 Special - Live at Sturgis (1999)

Skupinu som spoznal v 90. rokoch, kedy sme si s bratom naslepo objednali výberovku Flashback: The best of. Keď konečne dorazila a vložili sme CD do mechaniky, to sklamanie vám ani opísať neviem. .38 Special sa honosí označením southern rock, ale rovno si povedzme, že nič nie je vzdialenejšie pravde. Okrem debutu sa kapela najmladšieho brata z rodiny Van Zantovcov držala doby (80. roky) a snažila sa vtierať do priazne kulmovému priemyslu. Navyše, ani v tejto snahe nepatrila ku špičke (čo by malo byť kladom, ale nie je, pretože na to šla zo zlého konca vyznačujúceho sa slabou skladateľskou základňou).

Koncert Live at Sturgis má tú výhodu, že je hraný bez zbytočných príkras. A preto sa dajú vypočuť aj mdlé hity ako Rockin' into the world, Back where you belong, Wild-eyed southern boys a tak ďalej. Občas si publikum zaspieva nejakú tu chytľavú vetu, sem-tam sa vylúpnu nešťastné "ejtýs" klávesíky, spevné refrény sa topia v prvoplánovosti, nuž ak chcem vyzdvihnúť to naj, moc sa veru nenamáham. Navzdory klávesom je jedna z najpodarenejších vecí kapely rázna boogie záležitosť Twentieth Century Fox z albumu Tour de force (1983). Zo starých vecí mám rád ešte melodickú záležitosť Cought up with you z albumu Special forces (1982), pretože sa v nej nachádza niečo ako Free bird záver (na pomery .38 Special, neprepadajte nádeji). Ako z inej planéty pôsobí poriadne lynyrdovské južanské boogie Take 'em out z rovnakého albumu. Jediné hity, ktorý majú niečo podobné sile, sú If I'd been the one z už zmieneného albumu Tour de force) a Fade to blue z vtedy poslednej štúdiovky Resolution (1997). Z nej pochádza aj najlepšia skladba tohto koncertu, bažinatá blues rockovica Déjá voodoo, gitaristi nahodia kvákadlá, tonu sól, je to proste bomba (len tie klávesy by mohli "apdejtnuť" zvuk). Album v závere ponúka aj jednu novú štúdiovú skladbu, mäkučko rockovú záležitosť Just one girl.

Nie je to úplne márny koncert, ale výnimočnosť z tohto masového konzumného rocku nevydupe ani stádo bizónov z dôb, kedy ešte cez americký kontinent neviedla magistrála. Južanské gitary sa však občas pripomenú tým najlepším spôsobom, a preto si ho (spolu s debutom a ešte jedným živákom Live) raz za (dlhý) čas vypočujem.
reagovat