Hardin & York - Tomorrow today (1969)

Keď som sa, čoby tínedžer, začal definitívne vnárať do hudby zlatej éry rocku (Netvárte sa, že neviete, ktoré desaťročie mám na mysli! Neverím, že taký človek vo veku 15 a viac existuje, ale pre ostatných sú to roky 1967-1976) a prepadol som classical rocku, pátral som, čo všetko v tomto smere v Británii vzniklo. Otec upriamil moju pozornosť na údajne najmenší bigband na svete, kapelu Hardin & York (čo je zároveň aj jej kompletné obsadenie), ktorá údajne na Beat Clube svojho času brutálne hrala niečo emersonovské (skladba sa volala The Pike, ale to som vtedy ešte nevedel). Nuž som si toto duo uložil do pamäti a po čase mi pri hrabaní sa v regáloch s cédéčkami zablikala kontrolka a ja som sa stal hrdým majiteľom albumu Tomorrow today.

Úvodné zasmiatie jasne naznačí, že náladička bude pohodová. Spevná hitovka Tomorrow today dala dvojčlennej kapele rovno aj názov pre debut. Hardin strieda rôzne klávesové nástroje a jeho Hammondky sú božské. Pravda, v štúdiu nešlo odolať, a tak sa v tejto piesni nachádza za priehrštie hosťov, dve vokalistky a basák. Temnejšie podnebie sa dostaví na úvod snovej balady 100 years from now, ale inak je to Havaj, hosťujúci gitarista je takmer nepočuteľný. Rockovejšie pnutie sa rozbalí v slimačej skladbe I’m lost, spev je síce jasne naviazaný na 60-te roky a snahu znieť prívetivo, inak je to však vcelku vydarená koláž chmúrnejších veštieb. Klávesy v hlasitosti forte a viac sa vyrovnajú lisu, ktorý spravil z Terminátora omáčku. A pokračujeme svižne. Rázna rockovica Drinking my wine je parádna, akoby sa tu zjavila z debutu The Nice. Klávesy zlovestne zachrapčia a je tu Candlelight, ďalšia prívetivá skladba s melodicky prebudeným spevom, pričom to nie je gýčové a melancholici si prídu na svoje. 60-te roky v tomto nikto nezopakuje. Ale v sóle sa obaja protagonisti pekne rozjašia a je to priam hard rock. Um-ta-ta, nastupuje podobný kúsok Beautiful day, ďalší jasný kandidát na rádiové ovievanie. Vrcholom albumu je džezrockovo nabudená skladba Mountains of sand, York sa konečne rozšupne, Hardin klávesuje o sto šesť a hosťujúci dychári tomu dodávajú zdanie mohutnej kapely. Škoda, že celý album nie je ladený do takejto inštrumentálnej hostiny. Diabolská pasáž, kedy nastúpi rôzne rušené psychedelické bubenícke sólo, oprávňuje existenciu zmluvných vzťahov stvrdených krvou. Bluesová uspávanka Can’t keep a good man down je podmanivá, graduje s neúprosnosťou budovateľa socializmu, čo viac si môže človek túžiaci po ovládaní priať. Znepokojivá rockovica Listen everyone má opäť v talóne spevné pasáže, ktoré sú takpovediac masové, ale tie škrípajúce klávesy jednoducho nemajú chybu. Záver, ako sa patrí.

Nemecká firma Repertoire pri uvedení CD verzie albumu pochopila to, čo môj otec vedel od prvej sekundy, a síce, že Beat Club bol pre kapelu rohom hojnosti, nuž sa tu zjavili hneď dva bonusy z tohto vysielania. Tomorrow today sa pretavila do surovej mäsitosti, na ktorej si pochutnáva skupina levov, ale hlavne je tu The pike. The pike! To je smršť, klávesové inferno podkreslené bicími, za aké by sa nemusel hanbiť ani Carl Palmer. Túto skladbu treba počuť! Po takejto energetickej bombe už posledný bonus Parking meters sotva zaujme, hoci je to tiež pekná skladba.

Hardin & York bola skvelá dvojka, ale jej divokosť na koncertoch sa nikdy nepretavila do štúdiovej podoby. Preto tento dobrý album odporúčam skôr romantikom, než obdivovateľom Charlieho Mansona. Fakt, že je to najlepšia štúdiovka kapely, akú som počul, jej zabezpečí jednu protekčnú hviezdu na ničnehovoriacej progboarďáckej škále.
reagovat